Za posledných 10 rokov sa v týchto štvrtiach rozmohla kriminalita do predtým nevídaných rozmerov. Násilie sa stalo normou. Azda najlepšie to zachytáva celá vlna filmov, počnúc La Haine (Nenávisť) od Matthieu Kassovitz, z roku 1995.
Čo sa stalo?
V sedemdesiatych rokoch sa Francúzska veľmi citeľne dotkla ropná kríza. Vlastne vtedy francúzsky štát rozhodol o mamutích investíciách do atómových elektrární. Celý priemysel začal s tzv. reštrukturalizáciou. Na Slovensku to poznáme tiež, len sa to u nás nazýva konverzia. Výsledok ten istý: masívna nezamestnanosť predovšetkým nekvalifikovaných robotníkov, bývajúcich v králikarniach. Tých vo Francúzsku bolo však podstatne viac, a nemali kam emigrovať za prácou.
Vtedy to začalo. Do králikární začal štát naozaj pumpovať peniaze... na renováciu sídlisk. Štátnym tajomníkom pre Bývanie bol vtedy Jacques Barrot – UDF (Stred? Pravica? Kto vie, nech povie), premiérom Raymond Barre. Skúšalo sa naozaj všeličo: definovali sa zóny prioritnej výchovy - dnes vtedajším kritériam na zaradenie do tohto programu zodpovedá trojnásobné množstvo škôl. Skúšalo sa lepšie začleniť nové sídliská do architektúry miest – na situácii starých sídlisk to ale nič nezmenilo. Skúšalo sa to s podporou podnikateľov, ktorí by v problematických štvrtiach naberali pracovnú silu výmenou za daňové a odvodové prázdniny - bez efektu. Politici oznamovali grandiózne plány, no buď nedokázali na ich realizáciu obetovať peniaze, alebo ich prekryli iné priority.
Nie je pravdou, že mladí z prisťahovaleckých rodín odmietli integráciu. Už v 80tych rokoch minulého storočia boli organizované mierumilovné pochody „black, blanc, beur“ (čierni, bieli, masloví), volájúce po rovnosti šancí na uplatnenie sa v spoločnosti, ako aj založené najväčšie združenia proti rasizmu, ktoré sú aktívne dodnes. Faktom zostáva, že nádeje vkladané touto generáciou do vtedajších politikov, sa nenaplnili. Ak nezačali konvertovať na islam, úplne sa stiahli z verejného alebo asociatívneho života, a prenechali miesto kriminálnym živlom a vandalom. Súčasná generácia už teda žiadne ilúzie nemá: od nikoho nič nechce, mimo svojich klanov všetkých nenávidí, a na politiku zvysoka kašle.
Či z ľava, alebo z prava, predstavitelia francúzskeho štátu sa okrem planých sľubov zmohli buď na kozmetickú úpravu bytových komplexov, alebo na represiu. Posledný minister práce, sociálnej kohézie a bývania Jean-Louis Borloo (UDF, následne UMP – dnes Sarkozyho strana) v roku 2003 predostrel päťročný plán postupného búrania a rekonštrukcie týchto sídlisk za 30 miliárd eúr. Hovoríme o štvrtiach, v ktorých býva zhruba toľko ľudí, koľko na celom Slovensku.Prepracované z francúzskeho denníka Libération – 08/11/2005
