Listujem:
Strana 106: “V tejto prvej väčšej novele nešlo Urbanovi o príbeh, udalosť, ale o vnútorný konflikt postáv.”
Naozaj? Celkom isto? To akože napísal samotný Urban? Načo má vôbec byť takáto informácia tretiačikovi hodná bifľovania? Prečo má byť z takéhoto niečoho vôbec skúšaný?
Strana 110: “Proletárska a neskôr socialistickorealistická tvorba bola len jedným z viacerých prúdov, ktorými sa uberal literárny vývoj v medzivojnovom období. Jej predstavitelia sa stali iniciátormi viacerých pokrokových podujatí a postojov (kongres slovenskej kultúry v Trenčianskych Tepliciach roku 1936, aktívna účasť v boji proti fašizmu a pod.).”
Tak pokrokových? Aha, a aký to má súvis z ich čisto literárnym prínosom? V čom boli literárne originálni? V čom spočíva ich spisovateľské majstrovstvo?
Strana 144: “Záverečný úsek Švantnerovej tvorby dokumentuje posmrtne vydaný monumentálny román Život bez konca (1956). (…) Vnútornú nadväznosť na predchádzajúcu tvorbu si román udržiava v polarite života a smrti, v konfliktovosti biologického a sociálneho.”
Ej, bisťu! To už bude len onakvejšie čítanie. To určite čítajú len titulovaní Dochtori.
Atď, atď, čo strana, to perla.
Nedívím sa už tým jeremiádam našich umelcov – nemajú publikum, čitateľov, poslucháčov, pretože naše školstvo, s pedagogickým zborom ako hlavným zodpovedným, si pokladá za česť udupať čisto humanitný rozmer výuky našich detí. Na rovinu: ak sa u nás ešte stále kupujú knihy, tak je to napriek nášmu školstvu, a nie vďaka nemu. Česť výnimkám.
Tvrdím, že ak má byť takáto učebnica literatúry (bez jediného úryvku z tvorby opísaných spisovateľov!) merítkom opodstatnenosti našich fakúlt humanitných vied a ich absolventov, tak je kolektív autorov, ako aj tí, ktorí sa podieľali na ich výchove a titulovaní, nielen bandou darmožráčov, ale aj ničiteľov akejkoľvek náklonnosti našich detí k umeniu.
Dosť bolo vyplakávania o nedostatku peňazí. Toto nie je o peniazoch, ale o mizernej úrovni výchovy samotných pedagógov, ako aj o celkovej filozófii výučby humanitných vied na našich školách. Nezanedbateľnú zodpovednosť pritom nesú aj rodičia: buď sú fetišisti známkovacieho systému (hlavne, aby bolo dieťa jednotkár), alebo pristupujú k škole čisto utilitaristicky (ako keby v živote drvivej väčšiny ľudí mohol byť využiteľný čo i len zlomok toho kvanta nabifľovaných strán popísaných všelijakými PhDr. Csc.).
Niečo vám prezradím: kto je schopný pochopiť, alebo hoc len príležitostne precítiť genialitu takého Shakespeara, celkom iste bude schopný útrpne sa usmiať nad pokusmi o jeho manipuláciu napríklad televíznou reklamou.
Prečo teda od detí vyžadujeme, aby boli schopné vyrapotať, kedy a kde sa Shakespeare (vraj) narodil, aké hry popísal, do akého historického prúdu zapadá, miesto toho, aby sme od nich vyžadovali, že budú Shakespeara čítať, a čítať, a pokúšať sa vyrozprávať to, na čo pri tom prichádzajú?
V Slovenskej republike je ľudská kultivovanosť sprostredkovaná školou len škrupinkou bez obsahu. A toto sa peniazmi nezmení, nech ich je hockoľko. V takom kontexte sa javí odhodlanie ministra Mikolaja “zvýšiť úroveň vzdelávania k vlastenectvu, vlastnej histórii a jazyku” síce a priori chvályhodné, lenže kto vychová tých, čo by mali priniesť tú kvalitatívnu zmenu? Bez toho to totiž nepôjde. Bez toho to bude v duchu zažitej tradície a disponibilných ľudských zdrojov len ďalšie formátovanie mozgov, pod novou ideologickou hlavičkou, a nie ich zobúdzanie k vlastnej individualite.
