Jedno je isté: ozbrojený konflikt takéhoto rozsahu mohol vypuknúť, pretože jednoznačne “vyhovoval” minimálne Izraelu, Hizballáhu, Sýrii, Iránu a Spojeným Štátom Americkým. Ide o “jedinečnú konvergenciu záujmov”, z ktorej možno podľa najrôznejšich správ a analýz zo svetovej tlače vypichnúť napríklad nasledovné:
Izrael:
-vytlačiť Hizballáh z hraničného pásma;
-ukázať, že Tsahal ešte stále na to má a teda, že s Izraelom sa neradno vojensky ťahať za prsty;
-postaviť obranný val pred rastúcou šiítskou mocou v trojuholníku Libanon, Irak, Irán.
Hizballáh:
-pomôcť Hamasu, respektíve Iránu, vlastne obom, a zároveň uštedriť Tsahalu príučku.
Sýria:
-prelomiť medzinárodnú izoláciu do ktorej sa dostala po vražde Rafika Haríriho.
Irán:
-kontrovať tlak medzinárodného spoločenstva proti jeho jadrovému programu, získať čas.
Spojené Štáty Americké:
-“demo” verzia pre letecký útok na Irán, posledné varovanie Iránu.
V záplave informácii možno nájsť aj zopár námetov na zamyslenie:
-Začiatkom júla nad prezidentským pálácom Bašar Al-Asada preleteli izraelské bojové lietadlá.
-Irán vyhlásil, že útok na Sýriu je casus belli.
-Newt Gingrich, jeden z tých, ktorí si robia zálusk na následníctvo po G.W. Bushovi a teda sa uchádza o podporu vplyvných neokonzervatívcov, ohlasuje “začiatok III svetovej vojny”, ako konflikt demokracií proti fanatickej časti islamského sveta.
-Turecko by rado použilo “izraelskú metódu” na zakročenie proti kurdským gerilám operujúcim na turecko-irackom pohraničí.
Za zmienku určite tiež stojí fakt, že zakiaľ médiá počítali tisícky rakiet, ktoré sa Hizballáhu podarilo odpáliť na Izrael, Hizballáh zo svojich moderne ničivých zbraní v tejto fáze konfliktu nepoužil takmer nič, ak nerátame strelu, ktorou hneď na začiatku potupil pýchu izraelskej námornej flotily…
Hizballáh sa ďalej napríklad ústami Wallida Šararu vôbec netají tým, že jeho odzbrojenie v súčasnosti nepripadá do úvahy: “v deň, keď sa západné mocnosti rozhodnú vyzbrojiť libanonskú armádu dostatočne sofistikovanou výzbrojou na to, aby dokázala čeliť izraelskej armáde, Hizballáh bezodkladne rozpustí svoje ozbrojené krídlo. Kým bude pokračovať konfrontácia s Izraelom, a pokiaľ Libanon nebude mať prostriedky na to, aby sa mohol pustiť do symetrickej konfrontácie, Hizballáh, a spolu s ním Libanon, uprednostní asymetrickú konfrontáciu. Takže Hizballáh zbrane nepoloží.” Čo by sa udialo vtedy, keby sa v Libanone s dobre vyzbrojenou armádou dostalo k moci hoc aj len čisto politické krídlo Hizballáhu je celkom isto povinný námet pre izraelských stratégov.
Zhrnuté: fronty a antagonizmy zostali nezmenené. Pomer síl je nezmenený. Ak bude mať jeden z táborov záujem ho zmeniť, konflikt okamžite vypukne opäť, v ešte väčšej intenzite. A k tomu, aby bol tlak na zmenu pomeru síl čoraz silnejší, neodvratne spejeme.
Stačí si len znova raz uvedomiť, že vlády v Egypte, Jordánsku, Saudskej Arábii, Pakistane, Afganistane, ale aj v Turecku, môžu byť každý deň zvrhnuté vlastným obyvateľstvom. Stačí si len pripomenúť, že do konca roka 2006 majú priame náklady spojené s vojnou a následnou okupáciou Iraku stáť amerických daňových poplatníkov 500 miliárd dolárov, že denná produkcia irackej ropy klesla od začiatku konfliktu z 2,5 miliónov na 1,5 milióna barelov, a že Paul Bremmer, ktorý bol presvedčený o tom, že v Iraku mal nastoliť demokraciu, podal demisiu po tom, ako žiadal na splnenie svojej misie kontingent 500000 mužov, a od vlastnej vlády sa nedočkal ani len odpovede…
Toto pre nás nie je mimoriadne krehké prímerie. Táto operácia bez priliehavého mena bola ohlásením vyvrcholenia tragédie, a my sme ako diváci už navyknutí na komerčnú prestávku.
