Keby mali tvrdý život, keby sa ako za svoj osud a šťastie zodpovední jedinci mali starať sami o seba, nič také by sa nemohlo stať. Teraz nechápu, že za svoju frustráciu nesú plnú zodpovednosť. Keby Francúzi neboli „socíkom“ degenerovaný národ, armáda by s tými skaderuka skadenohami už dávno urobila poriadok.
Oponentúra bola málopočetná, a nepresvedčivá: ale veď tí prisťahovalci majú ozaj ťažký život, nakoľko ich spoločnosť neberie za svojich, nemajú šancu sa integrovať, a tak ako psi zahnaní do kúta hryzú.
Isté je jedno: toto násilie nejde na vrub pomyselnej arabskej neprispôsobivosti, alebo pomyselnej moslimskej rozpínavosti. V PRVOM RADE za toto násilie naozaj nesú zodpovednosť celé generácie neprezieravých politikov všetkých ideologických odtieňov. Táto veta samozrejme neznamená, že zodpovednosť nesú LEN politici.
Hannah Arendt to pre môj pochop napísala najzrozumiteľnejšie: podstata politiky spočíva v usporiadavaní vzťahov medzi jednotlivcami. Nejde o efektívnu organizáciu zraniteľných ľudí v prírodnom - a teda nepriateľskom - prostredí za účelom prežitia druhu ale o to, aby sme napriek našim odlišnostiam, napriek do našej prirodzenosti vpísanému vzájomnému antagonizmu, dokázali spolu žiť v mieri. Dynamika vzťahov medzi ľuďmi totiž akokeby zákonite inklinovala ku konfliktu každého s každým. Pritom je jedno, čo si vyberieme ako zámienku na vypovedanie vojny: majetkovú odlišnosť, rasovú alebo etnickú odlišnosť, náboženskú odlišnosť – podkladom nepriateľstva sú vždy každým jedincom prežívané vášne: závisť, strach, hnev... V podstate na úrovni jedincov neexistuje objektívny dôvod na násilné konanie. Prosto: absolútneho nepriateľa si nejako vždy vytvoríme, máme to totiž v krvi.
Ak povolanie politika spočíva v koncentrácii a výkone moci, tak správna politika spočíva v takej koncentrácii a v takom výkone moci, ktoré udržiavajú v spoločenstve mier. Nie náhodou o politikoch, ktorí spôsobujú občianske alebo medzinárodné vojny vravíme, že buď zlyhali, alebo zneužili moc. Poriadok, zákony, pravidlá sú mocenskými prostriedkami spoločenského zmieru. Tam, kde zlyhávajú, nastupuje organizované, takzvané „legitímne“ násilie, ako posledná hať pred ničivou vlnou anarchie – rozkladu spoločnosti. Je možné, že policajtov a jednotky CRS v Clichy nakoniec vystriedajú vojaci. Nemusí to byť ani teraz, možno až nabudúce. Nebude to však posledný záblesk vnútornej sily už definitívne„zdegenerovanej“ francúzskej spoločnosti. Bude to posledná voľba vládcov na udržanie starého politického systému. A nového niet. Preto tie pochmúrne vyhliadky, aj keď sa na to pozeráme zo závetria v karpatskej kotline.
