Samo Slavkovský potom stihol ešte menovať Kanta, Morea a Huntingtona, aby došiel k záveru, že by si veru neželal zažiť koniec sveta. Dobre.
Rád by som len v krátkosti vložil to Platónove podobenstvo do jeho kontextu. V knihe Republika Sokrates prednáša o dokonalom štáte. Keď už svojich spolubesedníkov presvedčil o tom, že jedine úzka skupinka filozofov pozná podstatu vecí, začne vysvetľovať, že jedine títo filozofovia sú povolaní vládnuť. Následne rozvinie podobenstvo o jaskyni, aby ozrejmil, že ide o vládu v mene pravdy.
Sokrates s ľuďmi v jaskyni nesúcití, a netvrdí, že by mali mať právo na pravdu, alebo hoc len na hľadanie pravdy. Pravda je len a len výsadou vládnucich filozofov, ktorí sú na to od prírody predurčení. Ostatní obyvatelia štátu majú jasne pridelené funkcie. Moc teda prislúcha len vyvoleným, z ktorých špeciálna výchova urobí tých pravých filozofov.
Viac než o nutnosti hľadania pravdy za účelom mierumilovného spolunažívania ľudí rôznych náboženstiev či etnického pôvodu, píše Platón o hrôzostrašnej predstave dokonalého štátu. Dokonalého z pohľadu filozofa, presvedčeného o svojej pravde. Dokonalého v tom zmysle, že mu vládne úzka skupina ľudí, ktorá všetkých drží v presvedčení, že ona jediná má patent na rozum.
Z tohto pohľadu je Platónov text odsúdený na univerzálnu a večnú aktualitu.
