Vodca vs Zvodca Malomeštiakov II

Alexis de Tocqueville by odpovedal nasledovné : « Jasne vidím ako u národov, ktoré sú zle vedené, túžba vládnuť sebe samým padá na úrodnú pôdu, lenže tento druh lásky k nezávislosti je prchavý – rodí sa len v určitých a pominuteľných príkoriach, vyplývajúcich z despotizmu. Zdalo sa, že milujeme slobodu, v skutočnosti sme len nenávideli pána. » Mimochodom, tento myšlienkový pochod nie je cudzí mnohým z tých, ktorí zažili starý režim, a pozorovali, ako sa ideály nie a nie pretaviť do skutočnosti. Akokeby vraveli : keby len tí komunisti povolili tu, ubrali tam, zlepšili tamto, trestali ono, systém by pretrval. Stačilo tú « ľudskú » tvár, a trochu pragmatizmu…Aj keby sa Tocqueville nemýlil, a národy sa vždy bili v mene niečoho, čo bolo len šľachetnou zástierkou pre ich nízke pohnútky, samotný fakt, že sa bili v mene slobody, ako šľachetnej myšlienky, predpokladá, že uznávali jej nadradený charakter. Hoc by aj nik za slobodu v skutočnosti nebojoval (ale každý zo svojej individuálnej pohnútky, alebo vo svojom osobnom záujme), samotný fakt, že bojovali v jej mene potvrdzuje, že by museli vedieť, že by to tak aspoň malo byť. Na rozdiel od blahobytu teda sloboda nemôže byť len predmetom náruživosti. V mene blahobytu sa nikomu nepodarilo zmobilizovať masy, a vrhnúť ich do boja. Boj na zabezpečenie pohodlia je totiž výsostnou záležitosťou lúpežníkov alebo žoldnierov (naša vojenská účasť na obsadení Iraku naberá v tomto osvetlení vcelku zaujimavé kontúry).Oveľa viac ako prísť na koreň podstate slobody je v tomto bode dôležité preveriť jej univerzalitu. Po francúzsky sa sloboda povie « liberté », slovíčko, ktoré ešte skôr ako z latinských « liber » a « libertatem », pochádza zo stredovekého « livreteit », čo znamenalo « libre-arbitre » - našu schopnosť slobodne sa rozhodovať. Rozhodovanie predpokladá rozum, ináč sme v doméne inštinktu, krotenia šeliem, cvičenia psov, respektíve rudimentárnej sedimentácie skúseností. Rozum, ako samostatnú, nezávislú inštanciu (teraz netvrdím, že tomu tak v skutočnosti je), ktorej podstatou je kombinovať, vyhodnocovať a, v konečnom dôsledku, rozhodovať. Akokeby bola sloboda pojem, ktorý označuje skúsenosť myslenia každého z nás, precítenie našej schopnosti myslieť. Chcieť byť slobodný akokeby znamenalo chcieť byť ako mysliaci rozum. V takom prípade by bolo pochopiteľné, prečo túžbu po slobode možno tak ľahko prekričať, prekryť inými túžbami. Avšak vždy len dočasne : v momente, keď sa človeku umožní častejšie rozmýšľať, pocit slobody sa mu vracia do povedomia. Ak sa naučí rozmýšľať hlbšie, ak začne hĺbať, začne preciťovať myslenie v celej jeho takpovediac osudovej príťažlivosti. Schopnosť myslieť – teda sloboda – je to, čo nám v našich očiach dodáva ľudskú dôstojnosť, a osobnú zodpovednosť.Ako by teda mohlo byť možné chcieť sa jej zriecť ? Ako by teda bolo možné tolerovať ľudskú neslobodu ?