Chvíľu ich hladil, a potom si spomenul na americkú poviedku o zberačoch jabĺk. Vraj v sadoch po oberaní na stromoch vždy ostane zopár plodov zabudnutých. No a keď ich v jesennom slnku nájdeš, či už pri alebo na jabloni, chutia vraj prenáramne dobre. O tom je tá poviedka.
Mám rád jeho nežný pohľad a figliarsky úsmev. Tvrdí, že básnici nezaniknú, pretože ľudia vždy spoznajú, kedy sa báseň podarí. Keď sa zdarne uliahne, je to akokeby človek povedal niečo, čo ešte nikdy nebolo vypovedané. Umenie je ako divotvorba prírody. Hoc je aj svet obopnutý, hoc sa aj ľudia zabávajú technologickými hračkami, báseň sa nepominie. V tom nám do reči skočil môj syn: „Oco, aha aký veľký krokodíl ! “ A naozaj: tomu šupinatému pňu narástla rozďavená papuľa. Starček len zádumčivo načúval svišťaniu vetra. Ticho lúky akoby preťal úder zvona, a ja som uveril.
