Jánošíkovske mravy a chlad zabijak

Odpovedal v tom zmysle, že Slováci na rozdiel od Čechov nie su ochotní v mene zachovania vlastných životov ustupovať donekonečna. Odtiaľ potiaľ. A keď príde na lámanie chleba, vedia sa biť, aj proti presile. Krátko na to som v jednej debate o korupcii a tunelovaní na Slovensku zaregistroval ošúchanú hlášku: „čo už len možno očakávať od národa, ktorý za svojho hrdinu považuje prachsprostého zlodeja?“Je rozdiel medzi vedeckým výkladom dejín, a vytváraním legendy o Jánošíkovi. Jánošík v našich predstavách nie je obyčajný zbojník, ktorý sa od ostatných líšil len tým, že časť svojho lupu „populisticky“ rozdával chudobe, ktorá tak mohla získať aspoň na chvíľu pocit, že aj bez práce môžu byť koláče. V prvom rade ho chápeme ako človeka, ktorý cítil, že na ňom a jeho blížnych bola páchaná krivda. Bez šance dovolať sa spravodlivosti, vzal osud do vlastných rúk, a začal sa búriť proti zavedenému poriadku, aj za cenu svojho života. Postavil sa mimo zákon, pretože prestal uznávať jeho legitimitu. Slovami klasika: volil radšej nebyť, ako byť otrokom.Hrdina vo svojej podstate nie je skutočná postava, je to zosobnený ideál. Ak je teda Jánošík slovenským národným hrdinom, malo by to hovoriť asi toľko, že slovenská spoločnosť uznáva právo na vzburu proti skrivodlivému poriadku, slobodymilnosť... A teda každý potenciálny agresor, alebo utlačovateľ, by sa mal mať na pozore: dokiaľ budú Slováci túto legendu živiť, platí: odtiaľ potiaľ.V bratislavskom kraji tento rok zamrzlo už osemnásť našich spoluobčanov. Na následky podchladenia doposiaľ zomrelo už osemnásť ľudí bez strechy nad hlavou. A zima ešte zďaleka neskončila. V Paríži a priľahlom regióne – Ile de France - ročne z toho istého dôvodu v zime umiera v priemere sto ľudí. V Ile de France žije takmer jedenásť miliónov obyvateľov...Tento rok je to vďačná téma.Veľa sa o tom píše. Dokonca verejnoprávna televízia posunula cynizmus až tak ďaleko, že na túto tému spravila zábavnú reláciu, ako reminescensiu na Twainov príbeh o princovi a bedárovi. A veľa sa na túto tému v teple vykúrených bytov diskutuje, zväčša po osi: problém je v alkoholizme, človek človeka beztak nemôže spasiť, sami musia prejaviť dostatok vôle znovu dôstojne žiť.Marianna Varjanová vo svojom článku Limity ľudskosti(http://varjanova.blog.sme.sk/c/29351/Limity-ludskosti.html) medzi prvými zásadne oponovala: -Našej spoločnosti predsa alkoholizmus vyhovuje – veď daň z alkoholu napĺňa rozpočet, a štát takto vyzbierané peniaze prerozdeľuje.-Milosrdenstvo by predsa zo svojej podstaty nemalo byt vyberavé. Ľudský súcit nemôže byť prieberčivý.-Chlad zabijak je dielom nielen zimy, nedostatku útulkov, ale predovšetkým našej ľahostajnosti k blížnym.Bezdomovcov, hlavne tých pod vplyvom alkoholu, akokeby sme prestali pokladať za svojich blížnych. Okruh našich blížnych akokeby sa zúžil na našich blízkych, ba najbližších.Ľahostajnosť k núdznym, biľagovanie biedy ako dôsledku odmietania tých „pravých“ hodnôt (striedmosť, pracovitosť), delenie spoločnosti na „úspešných“ (aristokracia – menšina vyvolených) a „lúzu“ (prostý ľud – väčšina nesvojprávnych), to tu už bolo. Práve z tých dôb pochádza mýtus o Jánošíkovi.Keď sa teda s výčitkou v hlase pýtame: „a prečo tí chudobní nepohnú zadkom a nevezmú zodpovednosť za svoj život do vlastných rúk?“ – treba vážiť slová. Ono to len málokedy dopadne podľa aristokratických predstáv. Totiž, ten francúzsky profesor sa vôbec nemusel mýliť. A relativita chudoby na tom nič nezmení. Od čias našich jaskynných prapredkov sa predsa životné podmienky ľudstva neustále zlepšujú.A ešte odkaz cynikom: iste, do skrehnutých rúk sa dá vziať čokoľvek len veľmi ťažko.