Práve nedávno bolo Národnou Radou Slovenskej Republiky schválené vyhlásenie proti extrémizmu. Tému nastolila Strana Maďarskej Koalície, odvolávajúc sa na konkrétne prípady údajne antimaďarsky motivovaného násilia a nenávisť rozdúchavajúcich verbálnych prejavov. Čo všetko by v tomto kontexte na tému “extrémizmus”, násilie a nenávistné verbálne prejavy v slovenskej spoločnosti mohli povedať zástupcovia rómskej komunity?
Pokiaľ ide o Rómov, je táto záležitosť omnoho komplikovanejšia. V prvom rade vyplýva z toho, že rómska komunita je vnímaná ako jednotná masa ľudí so všetkými negatívnymi atribútmi. Reálne to však nie je pravda, rómska komunita je vnútorne štrukturovaná a na jednotlivých vrstvách tejto štruktúry dosiahla rôzny stupeň integrácie do spoločnosti. Zámenou sociálneho a etnického, pričom sociálne problémy sa na verejnosti reflektujú ako etnické, dochádza k tomu, že to, čo označujeme ako rasizmus, sa prejavuje v omnoho širšej a oveľa sofistikovanejšej podobe ako je to vo vzťahu k iným menšinám.
To, čo vnímame ako reálny stav vecí, je v mnohom výsledok rasistických opatrení z minulosti (predovšetkým tzv. sociálneho inžinierstva v 50-tych rokoch), pričom na tento fakt sa zabúda a situácia, v ktorej sa hodnotí resp. posudzuje rómska komunita, sa vníma ako stav dosiahnutý z vlastnej vôle a potrieb komunity. Toto je základný omyl, v ktorom majú svoje korene všetky nedorozumenia v našich vzájomných vzťahoch.
Okrem otvoreného rasizmu voči komunite (násilné útoky ap.), ktoré sú však monitorované len minimálne aj preto, že samotní postihnutí ich málokedy hlásia policajným zložkám (mám kamaráta, ktorý nahlásil útok a nakoniec jeho obvinili z útoku na skína. Obhájkyňa mu odporučila sa priznať, že dostane len podmienku, on to urobil.... pritom sám bol postihnutý... nedovolal sa spravodlivosti) je oveľa väčším problémom “skrytý” resp. “mäkký” rasizmus. Citlivosť slovenskej spoločnosti voči týmto formám rasizmu je oveľa menšia (ak nechcem povedať, že ani neexistuje) a práve tento rasizmus udržuje a prehlbuje segregáciu Rómov a ich závislosť na spoločnosti.
Pre mňa osobne je najväčším problémom skrytý rasizmus v školstve (učitelia voči deťom), ktorý spôsobuje, že deti nechcú chodiť do školy a my nedokážeme zlepšiť vzdelanostnú úroveň komunity (nehovorím o všetkých učiteľoch, hovorím o probléme). Napr. rómsky chlapec hovorí: keď nás učiteľka bije v škole (!!!), tak keď udrie Neróma, je všetko v poriadku, keď udrie Róma, ide si umyť ruky a nadáva na špinavých Cigánov. Toto je problém, o ktorom nechcú kompetentní hovoriť a zajkrývajú všetko len školeniami o ľudských právach, ktoré sú ale v praxi málo platné.
Rómska komunita je momentálne v stave, keď časť komunity žije a pracuje mimo Slovenska, časť upadla do letargie a “vezie sa”, nie preto, žeby neboli schopní, sú však unavení z toho, ako sa nedarí veci meniť, a časť sa radikalizuje. (Nehovorím o subštandarde v osadách, ktorý je však sociálnym nie etnickým problémom). Táto radikalizácia je málo viditeľná resp. navonok pôsobí často ako dlho želaný proces sebaidentifikácie. Jazyk týchto ľudí je však rasistický.
Spôsob, akým chce Európa riešiť problémy Rómov, je vo svojej podstate tiež rasisitický a vedie do slepej uličky. Príklad: mnohé lokality donedávna nevedli, čo sú to oddelené triedy v školách. Granty z EU si priamo žiadali vyčísliť aktivity pre Rómov ako samostatné. Výsledok? Dnes máme desiatky segregovaných tried len preto, aby školy dostali peniaze. A dôsledok? Nie spolupráca a zbližovanie, ale totálne odcudzenie... a ešte aj dobre zaplatené od tých, ktorí sa tvária, že veci chcú riešiť.
Ak rómska komunita nekričí, je to preto, že chce zo súčasnej situácie vyťažiť. Neviem však, či je na tieto politické hry pripravená. Ukážkou istej “abnormálnosti” postavenia rómskej komunity je napr. aktivita združenia, ktoré vystupuje ako Nová Rómska Generácia. Nikde inde na svete by sa netolerovalo, aby štátni zamestnanci (pretože členovia združenia sú štátni zamestnanci) ako predstavitelia tretieho sektora žiadali a vyzývali vládu na to, aby bola ich partnerom a vyhlasovali, že ju budú kontrolovať pri plnení úloh. Kto? Veď plniť tieto úlohy je ich pracovná povinnosť. Ak budú kontrolovať, kto bude tieto úlohy plniť? Čiže aj tu dochádza k zámene rolí a vždy sa verejne prezentuje len to, čo práve niekomu vyhovuje. V konečnom dôsledku sa to obracia proti Rómom samotným. Aj vo vystupňovaní rasizmu voči nim samotným.
Tzv “skrytý”, alebo “mäkký” rasizmus je zdá sa tvrdý oriešok. Súdiac podľa segregačnej praktiky na školách, ktorá sa deje v mene pragmatizmu, je tzv. “mäkký” rasizmus chápaný dokonca ako sľubné východisko z problematickej situácie. Aká by mohla byť konkrétna alternatíva k takémuto prístupu?
To je práve ten najväčší problém, že mäkký rasizmus sa pokladá za riešenie, segregácia za vynikajúci nápad a pár rómskych intelektuálov to tiež podporuje, lebo tak zažiari viacej ako keby fungovali v zmiešanej komunite. Vidím v tom hrozbu budúcnosti Slovenska len kvôli osobným záujmom pár jednotlivcov a zaslepenosti majority, lebo to je hra, ktorú nazývam hazardné hry s chudobou.
Ak neexistuje alternatíva, v čom presne spočíva tá “hrozba budúcnosti”?
Spočíva v extrémizme na oboch stranách. To, čo dnes máme v slovensko-maďarských vzťahoch, kde napätie končí fyzickými útokmi, nám hrozí aj vo vzťahu k Rómom. Na jednej strane ohromná frustrácia komunity z toho, že nie je možné prekročiť sklenený strop, ktorý nastavila spoločnosť a kde kritériom je etnická príslušnosť, na druhej strane radikalizácia skupinky intelektuálov na strane Rómov, ktorí vyburcujú frustrovanú komunitu k fyzickým útokom voči majorite spolu s reakciou extrémistov.
Napríklad ak niekde poviete, napíšete, že časť rómskej komunity žijúca v getách na Slovensku reálne má problém s prácou nielen kvôli diskriminácii, že rodičia bránia deťom študovať, že je to komunita, ktorá potrebuje urgentnú pomoc ako tlak zvonku, určite sa nájde pár jednotlivcov, ktorí na vás hneď začnú útočiť pre rasizmus a urážať vás. Dokonca sa neštítia povedať, že to hovoríte len preto, lebo ste “súkmeňovec”. V tomto prípade však podľa mňa ide o reálne pomenovanie stavu vecí, kde je síce pravda, že títo ľudia sú Rómovia, ale je potrebné povedať, že interpretovaný problém nie je etnický, ale sociálny.
Na oboch stranách však dochádza k posunom v jazyku a myslení, pričom každý používa len časť faktov ako argumenty, hoci takto zobrazená realita je vždy zavádzajúca. Je to výsledok dlhodobého zahmlievania stavu vecí, dôsledok dlhodobého mäkkého rasizmu ale aj dôsledok tzv. pozitívnej diskriminácie, pretože sme si nikdy nepovedali, čo pod tým rozumieme a obe časti spoločnosti od toho očakávajú niečo iné.
Rómovia nielen priestor v ktorom dostanú šancu, ale povinnosť odpustiť (často definitívne) rôzne nedostatky vo vzdelaní, byť uprednostnený vždy a za každých okolností. Pritom je to o šanciach, alebo by to tak aspoň malo byť - aby majorita vytvorila rovnakú štartovaciu čiaru hoci nie pre všetkých, lebo to sa v každodennom živote ani nedá, ale aspoň pre väčšinu hendikepovaných. Šancu vnímam ako reálnu možnosť študovať, byť prijatý/á na vysokú školu hoci aj s prehliadnutím niektorých nedostatkov. Ale súčasne presné vymedzenie času, dokedy má tento človek svoje nedostatky odstrániť, aby pozície boli rovnaké, ako aj s akou pomocou (od finančnej cez doučovanie atď.)
Príčinou je aj reálne nízka úroveň vzdelávania rómskych detí od základnej školy po vysoké. Rómski rodičia (ale povedzme si, že to platí aj pre majoritu) nepoznajú učebné štandardy a spoliehajú sa na hodnotenie učiteľa. Ak si tento neplní svoje povinnosti, tak ani nemajú šancu vedieť, že ich dieťa, hoci povedzme jednotkár, je vlastne slabý a v štandardných podmienkach neprospievajúci žiak.
Uvediem príklad: dve rómske mamičky dali dieťa do školy. Obaja chlapci, nadpriemerne nadaní, navštevovali školy neďaleko seba, ale zatiaľ čo jeden navštevoval rómsku triedu, druhý bol jediný v nerómskej triede. Po niekoľkých mesiacoch sa stretli a hovorili o svojich prváčikoch. Mamka chlapca v rómskej triede, ktorá sa domnievala, že dieťa dostáva super vzdelanie (učiteľka ho stále chválila), bola prekvapená, čo všetko v porovnaní s rovesníkom, jej syn neovláda. Reakcia učiteľky? Veď to nikdy v živote nebude potrebovať. Čo sa vlastne stalo? Táto učiteľka nastavila latku aj pre nadpriemerne nadané dieťa tak nízko, že po dvoch rokoch už nebude schopné konkurovať ostatným a začne zaostávať. Nechcem ju podozrievať z mäkkého rasizmu, ale nech premýšľam akokoľvek, žiadne iné zdôvodnenie mi neprichádza na um.
Aký by mohol byť výsledok? Mamka žiaka z rómskej triedy bude chcieť o dva roky, aby jej syn išiel do zmiešanej školy, ale neurobí prijímačky do jazykovky alebo niečo iné. Dieťa bude nešťastné a rodič postupne nadobudne pocit vylúčenosti z dôvodu etnicity. Problém sme si však začali vyrábať podstatne skôr, a čo je najhoršie, v dobrom úmysle. Toto je jedna podoba mäkkého rasizmu, ktorá môže vyústiť do extrémizmu.
Problém je však aj inde. Ak pôjdete do rómskych komunít v teréne, nájdete tam lokality, kde sú síce pekné murované domy, pretože naozaj väčšina Rómov žije štandardne ako majorita, ale chýba povedzme cesta,kanalizácia, plyn. Pritom obec všetko toto má. Dôvod? Hoci starosta získava dotácie a príspevky aj na svojich rómskych spoluobčanov, nepoužíva ich a oddeľuje ich od ostatných. Pritom ani nechápe, čo vlastne robí. Asfaltová cesta sa končí na hranici, kde začína rómske osídlenie a celý svet sa končí práve tam.
Ako to môžu vnímať títo ľudia? Inak ako cielené vylúčenie? Ak majú financie, pretože mnohí pracujú v zahraničí (a to legálne), tak alebo odídu – pričom strácame tú najlepšiu časť komunity z hľadiska schopnosti byť občanom v celom rozsahu práv a povinností, pretože toto sú občania Slovenska – alebo ich utvrdzujeme v tom, že je tu rasizmus. Ale povedzme si pravdu: nie je? Je, lebo ak sa spýtate starostu, odpovie: ale tam už bývajú Cigáni... pritom sa tam ani nejde pozrieť! Keby prekročil prah ich domov, bol by prekvapený, ako žijú, na akej úrovni...
Rozprávala mi priateľka, ktorá bola počas volieb chorá a preto požiadala, aby komisia prišla ku nej s prenosnou urnou: členovia komisie, ktorí tým boli poverení, sa štítili prísť do - podľa nich – rómskej osady, ale nakoniec prišli, pretože žije v murovanom dome, ktorý na prvý pohľad zvonku nie je dokončený. Museli vojsť dnu, pretože jej zdravotný stav nedovolil inak. Potom mi opisovala šok: vošli do dverí, a keď videli kachličky, novú kuchynskú linku, pekne zariadenú obývačku, kde ich posadili, počítač napojený na internet - začali sa obzerať, doslova chodili po byte a hovorili: “šak to nie je ako u Cigánov!” Potom pili kávu, jedli koláč a stále nevychádzali z údivu...
A to je skutočnosť: my nepoznáme Rómov, ich vnútorný svet, nevieme, ako reálne žijú, máme o nich svoju skreslenú predstavu ako o celku, a nechceme o tom ani diskutovať. A skutočnosť, že tu neexistuje priestor na vzájomné spoznávanie sa a spoluprácu, ale všetko sa stále viacej zužuje na konfrontáciu, to je tá skutočná hrozba budúcnosti.
Ja som mal skôr pocit, že “extrémizmus” o ktorom hovoríte, tu nie je ako hrozba, ale už ako stará známa, banalizovaná, skutočnosť. Len sa o tom nevedú toľké reči z úst toľkých politikov ako v prípade slovensko-maďarských vzťahov. Nie je to “internacionalizovaný extrémizmus”. Pripadá mi to ako začarovaný kruh, za ktorý nesú obe strany plnú zodpovednosť: sociálne vylúčenie - predsudky – demoralizácia - sociálne vylúčenie - rasizmus – segregácia - konfrontácia. Vravíte ale, že z toho v podstate niet východiska, a že ani samotná rómska komunita nemá dostatok vnútorných síl na to, aby začala naozaj tlačiť na zmenu k lepšiemu. Čo z toho vyplýva pre našich politických predstaviteľov?
Ide o to, ako vnímame extrémizmus. V širšom kontexte tu je v podobe cielenej izolácie rómskej komunity na jednej strane a ako snaha ukazovať, že to nie je pravda, na strane druhej. Čím je priepasť medzi týmito rovinami väčšia, tým sú ostrejšie aj podoby nenávisti medzi oboma skupinami.
Čo z toho vyplýva pre našich politikov? Potreba riešiť reálne problémy reálnych ľudí, nevytvárať mýty o spoločnosti. Ani doma ani v zahraničí. Nepoužívať rasistický jazyk a netrvať na tom, že za Rómov musí hovoriť jeden človek, jedna organizácia. Rómovia sú veľmi rôznorodá etnická skupina a ak rešpektujeme ich práva ako občanov, musíme počítať aj s tým, že musia byť zastúpení v celom politickom spektre od ľava až doprava a preto netvrdiť, že niet s kým rokovať. Je ich tu 400 000. Majú právo na svoj názor, preto ten priestor potrebujú vytvoriť. Nie na princípe etnickom ale občianskom.
Zatiaľ je to ešte stále skôr v polohe ako veci chápať, ako o nich rozprávať a nie o tom, ako ich posúvať dopredu, ovplyvňovať. Skúste konkrétnejšie: reálny problém reálnych ľudí - npkd nezamestnanosť, respektíve nezamestnateľnosť. Nie je to ten istý problém, s akým sa pasuje aj početná skupina Nerómov ? Ak totiž treba aplikovať občiansky princíp, tak nejaká špecificky “rómska” dimenzia problému je irelevantná. Lenže to podľa Vašich slov predsalen nezodpovedá skutočnosti, pričom segregačný pragmatizmus odmietate...
(Skúsim zjednodušene a vnímam túto odpoveď ako náčrt myšlienky, nie ako vedeckú štúdiu. Hovorím to preto, lebo sa často stáva, že ľudia keď čítajú podobné texty, nevnímajú kontext, ale vytrhávajú slová z kontextu. Nemám rada tieto falošné hádky, lebo v nich všetci prehrávame)
Aplikácia občianskeho princípu v rómskej komunite je trošku komplikovanejší problém, ako by sa mohlo na prvý pohľad zdať. V prvom rade to vyplýva z už uvedeného: mäkký rasizmus a dlhodobé vylučovanie Rómov zo spoločnosti z nich robí občanov druhej kategórie, ktorí reálne majú problém s uplatňovaním svojich občianskych práv. To platí pre veľkú časť komunity (cca 200 000 tisíc ľudí), ktorí žijú integrovane, ale kvôli svojmu pôvodu sú občiansky v druhej línii. Títo ľudia sú vlastne obeťami systému: chodia do škôl, ale majú menej kvalitné vzdelanie, orientujú sa len na vybrané druhy profesií, ktoré sú pre nich vyhradené - bojujú so skleneným stropom, teda s hranicou, ktorú im určuje spoločnosť a ktorú prekročiť je len veľmi ťažko.
Pre tých, ktorí hneď začnú oponovať: to sú prípady, keď Róm/ka študuje na strednej škole a všetko sa špeciálne diskutuje medzi učiteľmi, pretože tento človek je niekoľkonásobne viacej sledovaný - je voči nemu nedôvera a často aj priama alebo nepriama šikana. Môže nad ňou zvíťaziť, ale môže jej aj podľahnúť…Ak chce takéto dieťa ďalej študovať, je automaticky nasmerované na rôzne vysoké školy pre Rómov, sociálnu prácu a podobne. Tento boj s okolím je hrozne vyčerpávajúci a veľa mladých v ňom podľahne a upadne do apatie. Svoju pozíciu príjmu resp. hrajú rolu ukrivdených (a reálne sú). Odtiaľ je už len krôčik k čiernemu rasizmu ako dôsledok vlastnej životnej skúsenosti.
Druhá časť komunity je tá, ktorá nemôže uplatňovať svoje občianske práva a aj povinnosti pretože nedokáže pracovať s informáciami a nerozumie fungovaniu spoločnosti. Žije v paralelnom svete, ktorý je iný od osady k osade. Je to približne 150 000 ľudí, z toho dve tretiny detí. Títo ľudia veľmi často nechápu, čo to je občiansky princíp, starostlivosť štátu vnímajú ako povinnosť a sú vyžadovační, pričom ich podiel na tvorbe hodnôt v spoločnosti je minimálny resp. žiadny.
Toto sú väčšinou ľudia, ktorí potrebujú špeciálny trh práce, špeciálnu starostlivosť - ktorú, ak dostanú na primeranej úrovni, dokážu sa do spoločnosti zaradiť. Problém je v tom, že ju u nás ešte stále nemajú, pretože sociálna práca je len v plienkach a napriek rôznym snahám (teoretickým), v praxi je väčšinou o vypĺňaní tlačív. Teda - ak hovorím o občianskom princípe, hovorím o tom, že je potrebné vytvárať šance pre týchto ľudí ale súčasne spoločnosť musí nastaviť aj jasné kritériá, kedy povedať: odtiaľto už cesta nevedie.
V tomto zmysle vyznávam princíp: pomoc poskytnúť tak, aby sa jednotlivec dokázal po čase sám zaradiť do spoločnosti a aby pochopil, čo to pre neho znamená, bez toho, aby pri tomto zaradení stratil niečo zo svojej kultúrnej odlišnosti (hovorím kultúrnej - etnickej, nie sociálnej, pretože o zmenu jeho sociálneho ostatusu práve ide):Početná skupina Nerómov nemá problém so skleneným stropom a skrytým rasizmom (i keď napr. vo vzťahu východ Slovenska a ostatná časť Slovenska to často neplatí a tento sklenený strop aj tu existuje.)Ak hovorím, že treba riešiť reálne veci, myslím tým koncepčné záležitosti.
Máme Dekádu inklúzie Rómov s cieľmi, ktoré sú nereálne a s evaluačnými kritériami, ktoré sú absolútne nekontrolovateľné. To je pekná ukážka toho, ako to reálne s Rómami táto spoločnosť myslí. Reálne, to je napr. nedávať peniaze na školenia, ale na vytváranie skutočných pracovných miest so školením, ak je to treba.
Napríklad: bratislavská mimovládka dostane financie na vyškolenie desiatok počítačových špecialistov z radov Rómov. Od začiatku je to blud, do regiónu prídu haliere a bratislavskí treťosektoráci si z toho hradia kancelárie, dobré platy a podobne. Konkrétnych prípadov máme desiatky.
Alebo iné: organizácia dostane milión na komunitnú prácu s Rómami, pričom komunitné centrum sa postaví niekoľko kilometrov od lokality. Všetci vedia, že ľudia odtiaľ nechodia ani do školy, ani na aktivačné práce… neprídu ani do komunitného centra. Ale reálne ide iba o to, aby si nejaké Občianske Združenie, o ktorom nikto nevie, vybudovalo pekné priestory.Táto faloš je viditeľná, je tu okolo nás. S tou sa snažíme bojovať. O tej je možno hovoriť, ale mám pocit, že to nikto nechce počuť.
Trúfnete si odhadnúť, aké percento z peňazí, ktoré sú určené na sociálnu prácu zameranú na problematickú skupinu Rómov, dôjde až k tým, ktorí ich naozaj potrebujú?
To je veľmi ťažké, pretože aj časť peňazí, ktorá sa dostane ku Rómom je použitá neefektívne.Problémom je “cesta za slávou”. Je veľa projektov a organizácií, ktoré fungujú v absolútne nezmyselných časových limitoch. Trebárs organizácia dostane financie, ale len na 6 mesiacov alebo rok, aby niečo urobila. To je málo, ale skúšajú to. Toto nie sú ľudia, ktorí zneužívajú financie, ale jednoducho pracujú pod veľkým tlakom. Po roku sociálnej práce alebo aj iných programov však výsledky nie sú viditeľné a tam je tendencia niektorých múdrych úradníkov pokračovanie programu odmietnuť.
Lepšie sa vodí tým, ktorí nerobia vôbec nič, len píšu správy a tvrdia, že školia - teda, keď sú kritériá nastavené tak, že sú nekontrolovateľné (lebo pre mňa nie je kritérium počet školení ale počet zamestnaných ľudí.) Háčik je v tom, že tieto kritériá nastavujú tiež experti, ktorí Rómov videli len v televízii a absolútne nemajú ani šajn o realite. Hrozím sa toho, keď vidím, ako čerstvý absolvent nejakej univezity z Bratislavy, ktorý nemá skúsenosť z terénu, sedí na ministerstve a rozhoduje o tom, ktoré projekty majú šancu dostať financie a ktoré nie. Práve tu dochádza, niekedy aj v najlepšej viere týchto ľudí, k tomu, že peniaze idú nesprávnym smerom, pretože niektoré veci, ktoré v tejto oblasti v teréne fungujú, akoby postrádali logiku resp. vyznievajú ťažkopádne resp. vytvára sa pocit, že sú príliš dlhodobé (čo aj sú.) Nie je záujem riešiť veci systematicky, ale predvádzať sa.
Poviem príklad: organizácia dostane financie na zaškolenie rómskych žien a vytvorenie pracovných príležitostí. Financie prídu na 12 mesiacov, z toho 6 mesiacov meškajú, takže nie je možné robiť nič, všetci čakajú. Potom prídu peniaze, urobí sa školenie - napr. na šičky, pretože to je práca, ktorú chcú robiť a vedia robiť - a začnú šiť. Keďže ešte nie je urobený podnikateľský plán, program skončí a ony sa vzápätí opäť ocitnú na úrade práce. Teraz síce už preškolené, ale bez reálnej šance sa zamestnať.
Keby existovala kontinuita medzi programom a úradom práce, malo by byť jeho povinnosťou spolupracovať s manažmentom tohto projektu, zistiť, či existuje reálny predpoklad dotiahnuť projekt do úspešného podnikateľského plánu a namiesto podpory v nezamestnanosti investovať do rozbehnutia výroby (väčšinou sú stroje nakúpené v projekte a tiež sú vybavené priestory.)
Možno by to trvalo ešte pár mesiacov, ale ako poznám týchto ľudí, dokážu získať zákazky a pracovať. Takže isté preklenutie by bolo riešením pre stovky ľudí. Úrady práce by navyše mohli ich produkty aj ponúkať firmám resp. o nich informovať a firmy by si ich mohli na začiatku kúpiť so zľavou a prospech by bol obojstranný. Ešte horšie je, ak je cieľom tohto projektu zamestnať preškolené ženy na aktivačné práce, lebo v tomto prípade sú to úplne vyhodené peniaze a ukážka rasizmu: preškolený Róm musí pracovať na aktivačné práce, nemôže dostať riadnu mzdu???
Aj toto je podľa mňa ukáža rasizmu, ak to máme už priamo v projekte zakotvené a nikto to nevidí ako problém. Dnes všetci vypisujú papiere, hlásenia, potvrdenia, každý má kopec práce, ale reálne výsledky nie sú žiadne. To je to, čomu ja hovorím neefektívne využité peniaze.
Poukazovať na plytvanie verejných zdrojov je pri zlyhaní administratívnych kontrolných mechanizmov v prvom rade úlohou médií. Nie je Rómska Tlačová Agentúra v tomto ako sám vojak v poli, ešte k tomu vyzbrojený vzduchovkou, keď by bola potrebná delostrelecká batéria?
Média v tejto oblasti absolútne zlyhávajú. Problémom je to, že súčasní novinári sú manipulovaní vydávateľmi a sami radi manipulujú. Médiá - to je moc, a mnohým chutí. Novinári dnes nemajú čas pochopiť systém, študovať veci, kĺžu sa po povrchu a výsledkom je absolútne zdeformovaná realita.
Poviem príklad z inej oblasti ako je rómska problematika. Kolega z istej televízie v košickej redakcii dostal príkaz z Bratislavy natočiť snehovú kalamitu. Reagoval slovami, že na východe kalamitu nemáme, že má iný tip, ale editor v Bratislave bol tvrdohlavý. Tak šiel autom do okolia Košíc až našiel nejakú cestu treťej triedy kde zapadlo auto. Nie kvôli kalamite, ale kvôli vodičovým schopnostiam. Urobil pár záberov a odovzdal ich svojmu chlebodárcovi.
Večer prišiel domov a mama mu hovorí, aby si dával pozor na cestách, lebo vonku je hotové nešťastie. Odpovedal jej, že sa stačí pozrieť z okna, aby videla, že je to blud. Avšak ona reagovala: “Videla som to vo vašej televízii.” Nepomohlo jej ani to, že jej o klamstve povedal. Bolo to v TV a hotovo! Neverila ani vlastnému synovi.A tu sme pri koreni veci. Jeden západný teoretik hovorí, že dnes by aj Ježiša museli ukrižovať s tlačovkou a v priamom prenose...
Pokiaľ ide o rómsku problematiku je priestor médií pre mystifikáciu a klamstvo omnoho širší. Jednak tomu nerozumejú novinári, jednak diváci, čitatatelia, poslucháči. Takže veci fungujú vždy tak, ako si ich prispôsobia novinári. Tak sa vyrábajú lídri, osobnosti ale aj iné kauzy. Systém ako taký však uniká.
RPA je sám vojak v poli nie so vzduchovkou, ale s prakom. Sme neziskovka a nemáme veľkú podporu. Kancelária splnomocnenkyne vlády pre rómske komunity nás nepodporuje vôbec, niečo sme získali od Ministerstva Kultúry a niečo od Ministerstva Práce a Sociálnych Vecí - väčšinou na monitoringy. Takže my v podstate žijeme z iných činností ako je žurnalistika. Tá je len taká šľahačka na torte, i keď by som chcela, aby boli moji kolegovia dobrí novinári.
Stále sa však stretávame s odmietaním nerómskych kolegov, pohŕdaním, pritom, osobne si myslím, že v podmienkach, v akých pracujeme, nám nie je čo závidieť a robíme, čo vieme. Sme pritom pod stálym tlakom z dvoch strán: na jednej strane nerómov a médií, ktoré ak máme nejaké výhrady alebo témy, tak nás odmietajú - lebo vraj nemôžeme byť objektívni, na druhej strane rómskych lídrov, ktorí by nás radi zneužívali na svoje politické ciele a keď sa nedáme, tak sa nám vyhrážajú a útočia na nás a ohovárajú. Hoci sa to nezdá problem, ale v rómskej komunite je dôvera kardinálna záležitosť a môže a narúša to naše vzťahy.
To sú veci, ktoré nás trápia. Vlastne nikdy nevieme, ako dlho ešte budeme fungovať, lebo nikto nemá záujem o reálne zhodnotenie stavu vecí a už vôbec nie o pohľad dovnútra. Istý čas sme skúšali dávať novinárom typy, ale zistila som, že to nikam nevedie. Nechcem povedat, ze pričinou je rasizmus novinárov, poviem že hlúposť resp. obmedzené intelektuálne schopnosti.
Prišli sme na zneužitie financií - z investovaných 60 mil. asi polovica bola použitá zle. Neviedlo to k ničomu: všetko sme si overili, vydiskutovali a nakoniec sme sa ohlásili v médiách, dali sme im typ, všetky podklady, fotografie s popisom, a výsledok? Novinárka prišla, miestna komunitná pracovníčka - manželka človeka, ktorý sa podieľal na úniku peňazí, tam vyprovokovala hádku a novinárov zaujímalo už len to. Neboli schopní vidieť ani to, čo sme im dali hotové pod nos.
Bola som z toho znechutená a pravdupovediac, teraz si robím len svoju prácu. Možno to nie je dobré. Ja síce nie som Rómka, avšak to opovrhovanie cítim z každej strany. Je to naozaj biedne byť v koži iného človeka. Vedie to k tomu, že sa človek uzatvára. Na Slovensku asi potrvá ešte dlho, kým médiá pochopia svoju úlohu. Ak vôbec. Páčil sa mi výrok M. Lasicu, ktorý povedal, že médiá na Slovensku nerobia žurnalistiku ale politiku, a že politici sa na Slovensku zabíjajú novinármi.
