Zúčastnila som sa výberového konania /VK/ na pracovnú pozíciu, kvalifikačné predpoklady splnené boli, povedala by som nadmieru, taktiež nie som absolventka, čiže aj prax je. Súdiť nechcem a nemienim, chcem len neprikrášlene opísať moje zážitky. Prikrášľovať totiž nebude čo.
Okrem mňa bola na VK ešte jedna slečna/pani, ktorá prišla v 20 minútovom predstihu. Ja som síce prišla takmer presne na danú hodinu, avšak, aj tak to bolo v poriadku, keďže ešte o 15,15 hod. sa nič nedialo. Pán riaditeľ J.Ch. nám medzitým stihol asi trikrát zopakovať, že ešte čakáme "na ostatných" . O 15,20 hod. nás napokon zavolal obidve dovnútra, že nám povie všeobecné informácie - bola jedna. Potom sme išli na osobný pohovor. Boli na ňom prítomní - riaditeľ školy, zástupkyňa pre II.stupeň D. K. a duchovný správca školy. Celý trval cca 15 minút, možno 20 a niesol sa v duchu, prečo chcem zmeniť doterajšiu prácu. Odpovedala som pravdivo a úprimne, podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia, priamo a otvorene, pretože tieto vlastnosti si aj ja cením u ľudí. To sa mi zrejme stalo osudným, hoci toto nie je to správne slovo. Ani zmienka o tom, aké mám ambície v ich škole, prečo práve ich škola a čo od zmeny typu školy, napríklad, očakávam. Len rozoberanie toho jediného dôvodu, ktorý sa domnievam, nemal s mojím záujmom o dané miesto takmer žiadnu súvislosť. Zjavne sa to zdalo len mne. Taktiež prišla reč aj na to, ktorý chrám v meste navštevujem, pričom poznámku riaditeľa školy, že to "zrejme má svoj dôvod a nesiem si v sebe niečo osobné" som v súvislosti s VK nepochopila už vôbec. ale nevadí. Profesijná kariéra tiež bola dostačujúca z môjho curriculum vitae, čo ma aj teší, nakoľko bol zrejme napísaný skvele a vyčerpávajúco.
V závere nášho rozhovoru /s pohovorom adepta o pracovnú pozíciu naozaj ten rozhovor veľa spoločného nemal/ riaditeľ školy skonštatoval, že ešte chce skontaktovať ľudí, ktorí na VK neprišli osobne /!/ a že potom sa mi v priebehu nasledujúceho dňa-dvoch ozve. S tým som odišla. Aj so silným pocitom, že človek je vopred vybraný , no aby bolo povinnosti učinené zadosť, VK sa predsa len formálne zrealizovalo.
Očakávaný telefonát prišiel na druhý deň. Miesto som nezískala s odôvodnením -" kvalifikačné predpoklady aj prax sú v absolútnom poriadku, avšak my hľadáme ľudí, ktorí sa u nás budú cítiť príjemne a my s nimi, a pri Vás mi to akosi neprišlo, ani ostatným. Necítili sme to tak. " /úvodzovky sú v poriadku, hovor som si zaznamenala/ . Na moje ďalšie otázky , ktoré boli osobné, som sa dozvedela, že vopred nemajú vybratého človeka a že hľadajú ďalej.
Dovtedy som bola presvedčená, že zamestnanci sa hľadajú na základe niečoho iného a nie citov či pocitov. Asi som sa v tomto prípade hlboko zmýlila. Poviem vám, ešte nikdy som sa necítila taká ponížená, dehonestovaná...ťažko hľadám vhodné slová. Takýmto štýlom ma skutočne ešte nikdy nikto neodpísal bez toho, by ma poznal.
Podľa mňa bolo odôvodnenie riaditeľa školy veľmi netaktné, nie práve kresťanské ako aj vysoko neprofesionálne. Predsa kritériá prijímania zamestnancov sú objektívne dané. Ak som mu aj ako človek, tedy im, hovoril v množnom čísle, "nesadla", čo je úplne normálne / nie každý človek každému vyhovuje/, myslím si, že zvolil nie veľmi šťastný spôsob formulácie zamietavého odôvodnenia. Naviac, veľmi ma mrzí, že práve človek, ktorý oficiálne vedie katolícku školu,kresťan, "odhadne" človeka behom 15-20 minút, pretože jeho štylizácia bola jasná - "kto by sa u nás cítil príjemne " - teda zjavne bol presvedčený, že ja by som sa u nich necítila príjemne. Zaujímavosťou je, že poznám minimálne štvrtinu kolektívu osobne a mám s nimi veľmi príjemné a priateľské vzťahy, bez akéhokoľvek problému. Sú tam ľudia, ktorí ma poznajú od malička. Nezvyknem podliehať sebaľútosti, ale toto sa ma skutočne dotklo. Zároveň mi to zosadilo moje ružové okuliare a dnes som veľmi rada, že som v konečnom dôsledku to miesto nezískala, pretože s takýmto človekom by som sa naozaj necítila príjemne, v tom mal pravdu. Keď som sa s dotyčnou pani skontaktovala, povedala jednu jedinú vetu - "Od cirkevniakov ruky preč ! " Nemala som jej čo na to povedať...
Odmalička som bola vychovávaná v aktívnej viere, mám aj katechetické vzdelanie, prácu s deťmi milujem. No od tohoto VK už s nevykrikujem s hrdosťou, že som kresťan-katolík. Už viem, že viera a cirkevné inštitúcie sú dve rozdielne veci. Čoraz častejšie totiž narážam na nie práve najkresťanskejší prístup práve z ich strany. Je mi to veľmi,veľmi ľúto, lebo pri rozhovore s nekresťanmi mi v mnohých prípadoch dochádzajú slová i argumenty. Musím totiž uznať, že v mnohých prípadoch majú pravdu.
Prečo som sa rozhodla tento blog napísať, aj keď sa možno teraz spustia na moju hlavu hromy a blesky? Počítam s tým, aj napriek tomu píšem tieto riadky. Dôvod som objasnila v úvode. Ak nechcete zažiť pocit poníženia, nechoďte na menovanú školu na výberové konanie: Teda, pokiaľ nebudete len na všetko prikyvovať a v rukách nebudete ponížene žmoliť ruženec. Je to môj osobný pocit, nič viac a nič menej.
