Urazene odcupitám do kuchyne a hrám akože urazenú. Samozrejme, kvôli somarine. Drobec ostal napospas tomuto môjmu monológu sám v obývačke.
Čakám, kedy príde za mnou a uzná si, že bol neposlušný. Nič také sa nedeje. Potichu sa zakrádam k dverám, aby som zistila stav situácie.
Malý kľačal na kolienkach pri sedačke, hlavinka zaborená v drobných rúčkach a - plakal .........Útle ramienka mu len tak poskakovali od plaču.
UF ! Rozplakala som vlastné dieťa.
Odchádzam do kuchyne, už nie vytočená ani urazená, ale zarazená, ubolená . Sadám si v kuchyni za stôl, dávam hlavu do dlaní, plačem, presne tak, ako drobec vo vedľajšej izbe. Lomcujú mnou negatívne pocity - zúfalstvo, bolesť, ľútosť no predovšetkým odpor. Odpor k sebe samej.
Zranila som svojou necitlivosťou svoje dieťatko, svojho nádherného chlapčeka, a to kvôli "prkotine".
Ani neviem po akom čase počujem cupitať drobné nôžky, a za kolená ma chytia dve malé rúčky a synček mi hovorí /pomedzi slzičky/ : " Maminka, neplač, ja Ťa už budem počúvať. Si moja láska ."
Objala som ho , posadila na kolená, pohladkala po vláskoch, ospravedlnila som sa mu a vysvetlila som mu, čo a prečo zle spravil. Slzičky v momente vyschli. V duchu som si prisahala, že už nikdy a za žiadnych okolností nebudem takto prchko a bez rozmýšľania reagovať. Bolo to tvrdé "ponaučenie" pre mňa, rozplakať vlastné dieťa.
Odvtedy uplynul viac ako rok a naozaj sa takýmto výbuchom emócií úspešne vyhýbam /a pri mojej povahe je to naozaj náročné a vyžaduje si to niekedy nadľudský výkon / . Taktiež NIKDY nehovorím o synovi pred kýmkoľvek negatívne. Snažím sa zameriavať svoju aj jeho pozornosť na to dobré a pekné, čoho je tisíckrát viac, ako toho menej dobrého. Viem totiž, že ma vníma veľmi pozorne a reaguje na všetko vôkol seba veľmi citlivo.
Je to predsa môj najväčší poklad !!!!! A viem, že ho takéto reči a tóny zraňujú.
Verím,že keby som mohla nazrieť do jeho detskej dušičky, našla by som v nej mnoho slov vyslovených - v návale hnevu,
- z neopatrnosti
- vo výbuchu emócií
- bez rozmyslu
- v afekte alebo s iróniou v hlase.
S každou takto prednesenou poznámkou dieťaťu akoby sme odkazovali toto : " Môžem o Tebe hovoriť čo chcem, lebo si ešte dieťa, aj tak ma nepočúvaš ani mi nerozumieš. Nezaslúžiš si rešpekt ako dospelý. Okrem toho, všetko, čo hovorím , je aj tak pravda. Na Tvoje pocity nedbám, lebo si dieťa a tak Tvoje pocity nie sú dôležité. "
Hoci veľa výrokov poviem v dobrej viere a bez zlého úmyslu, môžu obsahovať poriadnu dávku necitlivosti voči úprimnej detskej dušičke. Veľmi sa preto kontrolujem a starostlivo vážim nielen každé slovo, ale aj tón, akým ho poviem pred synom . Už aj preto, lebo momentálne je vo veku, v ktorom by sa mu hodilo pomenovanie "malý diktafónik" .
S kamarátkou som zrealizovala jeden "pokus" - uprostred našej debaty som akoby od veci povedala vetu : " Čo myslíš, dal by si Vojtík zmrzlinu ? " Malý vtedy pozeral rozprávku a myslela som si, že je plne pohrúžený do deja. V tom momente sa však ozvalo : " Maminka, prosím si zmrzlinku. Mám rád zmrzlinku !" Pozreli sme sa na seba a o pár minút sme kráčali všetci traja na tú zmrzlinu.
Preto akékoľvek poznámky na jeho adresu si odpúšťam a keď si nie som istá, či je komentár trápny, alebo nie, vcítim sa v danej situácii do toho, či by sa páčilo,keby to niekto povedal na moju adresu. Aké jednoduché, však ?
Je len a len na rodičoch, aký obraz vlastného ja si dieťa ponesie v sebe po celý život.
Ja pevne verím a dúfam, že náš syn si ponesie len ten najlepší.
A prajem to každému z vás.
