Je to tak, po rokoch spolužitia s našimi mužmi my, ženy, hneď po zaregistrovaní slov typu tvoj syn či tvoja dcéra v ich jazykovom prejave tŕpneme: čo tá naša ratolesť zas len vyviedla? A keď, naopak, začujeme niečo ako môj syn či moja dcéra, odrazu lietame spolu s nimi - aj keď si naše dieťa opäť troška privlastnili.
Vlastne sa tým ani veľmi netrápime. Je to normálna vlastnosť klasických mužských polovičiek, s ktorou sa vieme vyrovnať. Rovnako ako s faktom, že máme zdravé, životaschopné a normálne dieťa. Ktoré sem-tam niečo vyvedie, no na druhej strane nám vie urobiť aj radosť.
Keď však všetko beží pokojne a bez vzrušenia, keď sa v slovníku našich mužov už dlhšie neobjavili slová ako môj či tvoj syn, uvedomujeme si, že na jednej spoločnej veci nám záleží obom: aby sme z nášho dieťaťa vychovali slušného človeka a aby naše dieťa bolo v živote šťastné. Nezávisle od toho, čie momentálne je :-). A to je fajn.
