Perfektne nahodená a našminkovaná mladá žena, ukážka toho, ako má mladá dáma v jej veku vyzerať, sa začala dohadovať so svojím malým synom - pekne a čisto oblečeným chlapčekom s milou detskou tváričkou. Naozaj bol chutný. Zvlášť príťažlivé boli jeho tmavé okále. Jastrili mu spod dlhých mihalníc na všetky strany, až kým sa nezastavili na polici so sladkosťami. A tu nastal ten kritický okamih. Jeho pohľad upútali akési farebné cukríky. Požiadal mamu, aby mu ich kúpila. No mladá žena zvýšeným hlasom skonštatovala, že už mal zmrzlinu, a tak žiadne cukríky nebudú. Lebo by potom nevečeral. Chlapcovi sa však takéto vysvetlenie nepáčilo. Ako to malé deti často robievajú, začal trucovať. Mrnčal a dupal nôžkami, že on tie cukríky chce a basta! Mladá žena sa spočiatku tvárila, že nepočuje. Chápala som ju, takéto situácie sa na verejnosti riešia skutočne ťažko. Možno je lepšie dieťa si nevšímať. Tak reagovala aj jeho mamička. Chlapček sa však rozhodol nevzdať. Zvýšeným detským hlasom, no s akcentom „dospeláka", zakričal na celú predajňu:
„K...a, tak kúpiš mi tie cukríky alebo nie?!"
Vrava v predajni okamžite ustala. Ľudia zdvihli hlavy a všetci pozerali - s úžasom v očiach - na autora šťavnatej nadávky. A na jeho matku... Tá sa zrazu akoby zobudila. Podišla k synovi, jednou rukou ho schmatla za tričko a druhou sa riadne rozohnala:
„Čo si to povedal?! Takto sa rozpráva?" Hneď nato udrela chlapca po tvári.
Ten najprv stíchol, ostal celý vyjavený. Potom sa rozplakal, tentoraz už naozajstne. Zdvihol ruky k tvári, aby si utrel slzy, ktoré mu začali tiecť po tvári a aby sa chránil pred úderom z druhej strany. Už-už sa k nemu schyľovalo.
„Prestaňte," zastavila ju v poslednej chvíli pani, ktorá stála najbližšie.
„Vy sa do toho nestarajte, dobre?!" oborila sa na ňu chlapcova mama. „Ja ho naučím, ako sa rozpráva..." Pevne držiac chlapca za ruku - ešte stále fňukal - zaplatila za chlieb, cigarety a cukríky. Potom nahnevane vyšla von. Ja chvíľu po nich. Chtiac-nechtiac som sa stala svedkom dialógu medzi ňou a otcom dieťaťa, ktorý na nich čakal pred predajňou. V priebehu pár minút si toho povedali viac než dosť. Mužovi sa nepáčilo, kde boli tak dlho. Ona mu jasne a stručne vysvetlila, že to kvôli jeho „po...ným" cigaretám. A že nech už prestane „pi...ť" a rýchlo štartuje. Lebo ju z toho všetkého „j...e"!
Ešte skôr, ako auto odfrčalo, som stihla pozrieť na chlapčeka. Už neplakal, celý vystrašený sedel na zadnom sedadle a načúval zlostnému rozhovoru rodičov. Z facky sa už pravdepodobne spamätal, no líčko mal ešte stále červené. I na mihalniciach sa mu ešte stále trblietali nezaschnuté slzy. Usmiala som sa naňho, no v skutočnosti mi do smiechu nebolo. Najradšej by som tej žene vylepila. Nie vylepila. Najradšej by som ju vyfliaskala...
