„To snáď nie je možné! Ten magor!" rozčúlila som sa nahlas. Obrátila som sa za ním, no auto práve zabočilo do najbližšej ulice. Ani len značku som nezachytila.
Presunula som sa o pár metrov ďalej, aby sa, nedajbože, situácia nezopakovala. Potom som sa pustila do prieskumu škôd na svojom oblečení.
Primitív, kypela vo mne zlosť, najradšej by som ho zabila!
Moja nálada bola zrazu na bode mrazu. Nevedela som, či sa mám pokúsiť nejako sa očistiť, alebo sa mám radšej vrátiť domov a prezliecť sa. Napokon som sa nazlostená pohla smerom k neďalekej predajni, že si tam kúpim aspoň mokré vreckovky. Na návrat domov už nebol čas.
„Pani, pani," volal niekto za mojím chrbtom, „počkajte!"
Obrátila som sa a pozerala do tváre neznámeho muža.
„To ja som vás ošpliechal, prepáčte!"
„Vy?!" Na viac som sa nezmohla, ešte stále mnou lomcovala zlosť.
„Ukážte, očistím vám to," zamával vreckovkami vo svojej ruke. „Fíha, vy teda vyzeráte!"
Ani neviem ako, rozosmiali sme sa.
Spolu sme sa pustili do čistenia a on popritom vysvetľoval:
„Neskoro som zbadal tú kaluž. Mrzí ma to, ale už sa nedalo zastaviť. V tomto počasí by to bolo nebezpečné. Ani vyhnúť som sa nemal kde, oproti išlo auto."
„Nemali ste ísť tak rýchlo!"
„Nemal, no vidíte..."
Rozlúčili sme sa už celkom priateľsky - ako starí dobrí známi.
„Tak sa majte krásne a, ešte raz, prepáčte."
Ako málo stačí a je po zlej nálade!
Brodila som sa chodníkom usmievajúc sa a pohmkávajúc si akúsi chytľavú melódiu. Až taká čistá som zas nebola, ale... čo tam po tom!
