Stalo sa to takto. Už som bola jednou nohou na priechode, keď som zbadala veľkou rýchlosťou sa približujúce vozidlo. Ejha, povedala som si, tento asi nestihne zabrzdiť. Zaradila som spiatočku a urobila krok späť. Na moje počudovanie, vodič to stihol a so škripotom odpovedajúcim rýchlosti jeho automobilu zastal tesne pred priechodom. Rukou mi naznačil, že mám prejsť. Jeho gesto však nevyzeralo veľmi priateľsky. Do človečej reči som si ho preložila asi takto: „Tak už sa pohni, ale rýchlo!“ Neverbálna komunikácia „môjho“ šoféra ma zneistila. Narýchlo som sa nevedela rozhodnúť. Mám či nemám ísť? Vodič vyzeral dosť netrpezlivo. Čo keď sa pohne? „Tak už choď a nezdržuj!“ zamávala na mňa opäť nahnevaná ruka majiteľa automobilu. Keby za ním nezastali ďalšie dve autá, asi by som na cestu nevstúpila. Veď ten šofér mi prednosť v skutočnosti nedával. Bol nahnevaný, že ho nejaké hlúpe pravidlá cestnej dopravy zdržujú a on ich musí, hoci so zaťatými zubami, rešpektovať.
Koniec príbehu sa dá očakávať. Ja som – uvedomujúc si, že zdržujem – vstúpila na vozovku presne vtedy, keď on stratil trpezlivosť. Vyštartoval zarovno so mnou. Našťastie, obaja sme boli dostatočne duchaprítomní. Ja som uskočila späť a on zabrzdil, pričom mu zhasol motor. Okamžite naštartoval a hneď nato sa pohol. Predtým ma však stihol počastovať ďalším neverbálnym gestom, ktoré som si do ľudskej reči bez problémov pretlmočila. Nahnevané rozhadzovanie rukami a potľapkanie si dlaňou po čele by bolo jasné aj malému dieťaťu.
Nuž čo, aspoň som sa poučila. Keď mi vodič gestom naznačí: „Rýchlo, tak švihaj, nemám čas!“, nikdy už na cestu nevkročím. Neodporúčam to ani vám. Môže sa ponáhľať tak, že už cez žiadnu cestu nikdy neprejdete.
