Či je prínosom pre žiakov, to nemôže povedať s istotou žiaden učiteľ. To sa ukáže až oveľa neskôr, v živote, v praxi. Jedno je však isté. Doviesť k úspešne absolvovanej maturite všetkých žiakov nie je vôbec jednoduché. Sú žiaci, ktorí bažia po vedomostiach, ale sú aj takí, ktorých škola veľmi nebaví. O to ťažšiu prácu má potom učiteľ. Lebo vzbudiť záujem u mládeže, ktorá chodí do školy len preto, že musí, hoci sa jej nechce, to vôbec nie je jednoduché. Naopak, učiť deti, ktoré chcú, to je pre učiteľa najväčšou odmenou. Dokonca takou, že dokáže zabudnúť aj na svoje nelichotivé spoločenské a biedne finančné ohodnotenie.
Blíži sa čas externej časti maturitnej skúšky a ja uvažujem nad tým, či budú moji žiaci úspešní. Či sa nám vráti naše spoločné úsilie a či si potom, keď už zo školy odídu, na mňa spomenú. Ja na nich určite. Lebo vždy som mala to šťastie učiť aj mládež, ktorá po vedomostiach prahla a chcela napredovať (aj keď je to čoraz zriedkavejší jav). Takíto žiaci sú a vždy boli pre mňa prínosom. Obohatili ma nielen duševne, ale dokonca aj vedomostne. Veď mať dobrých študentov, ktorí sa pýtajú a chcú vedieť, to vyžaduje neustále sa vzdelávať. Je to paradox, ale za celý svoj pracovný život som sa naučila najviac od svojich žiakov (nielen sloviek:-). Predovšetkým ako zvládať napätie, ako sa vyhýbať stresu, ako jednať s ľuďmi, ako robiť veci lepšie, jednoduchšie, efektívnejšie, ako sa vyjadrovať čo najzrozumiteľnejšie. Ako bojovať s neúspechom, ako sa učiť na vlastných chybách, ako hľadať riešenia - lebo vzdať sa nie je možné...
Áno, aj napriek tomu, že som maximálne nespokojná s tým, čo sa momentálne deje v našom školstve, aj napriek tomu, že som už miliónkrát chcela (a mám často chuť) zdupkať, vykašľať sa na všetko a nájsť si lepšiu prácu po všetkých stránkach, je práca učiteľa pre mňa prínosom, napĺňa ma a robím ju rada. V kútiku srdca dúfam, že je prínosom aj pre mojich žiakov.
