Dievčatko mohlo mať tak štyri roky. Bolo živé a veselé ako väčšina detí v jeho veku. Poskakovalo a v jednom kuse švitorilo. Keď sa pokúsilo vyliezť na lavicu a vtlačiť sa medzi svoju mamu a staršiu pani sediacu hneď vedľa, mladá žena – matka dievčatka – mu niečo zašepkala. Dievčatko okamžite zoskočilo z lavice a položilo si hlávku do jej lona. Chvíľočku, kým ho mama hladila po chrbátiku, bolo ticho, no potom začalo opäť poskakovať a pospevovať si. Mama mu posunkom sprevádzaným slovom „pst“ naznačila, že má byť tichšie. Zrejme sa obávala, že dcérkino džavotanie bude vyrušovať ľudí v čakárni.
Až vtedy som si všimla matku dievčatka pozornejšie. Niečo s ňou nebolo v poriadku. Hoci bola k dievčatku milá a k otcovi (ukázalo sa, že s ním prišla na kontrolu) mimoriadne pozorná, niečo sa mi na nej nezdalo. Keď sa jej skotúľalo po lícach zopár sĺz, pochopila som, že prežíva nejakú duševnú traumu a že je duchom celkom inde. Nie pri svojom dievčatku a nie pri svojom otcovi. Nervózne sa poobzerala po čakárni, či ju niekto nevidel, a nenápadne si utrela zradné slzy. Po chvíli sa na jej tvári objavili opäť. Mala som chuť podísť k nej a povedať jej, aby sa netrápila. Určite sa všetko na dobré obráti a zase bude dobre. Bolo mi jej ľúto, hoci som ju nepoznala.
Tušila som, že má problém venovať sa dievčatku, ktoré sa dožadovalo jej pozornosti a prekypovalo energiou. Napriek tomu bola k nemu milá a na všetky (nekonečné) otázky mu odpovedala. Kým bol starý pán v ambulancii, dievčatko si začalo krátiť chvíľu vyliezaním a zliezaním z lavice. Ustarostená mamička ju vzala za ruku a vyšla s ňou do chodby. Tam sa chvíľu spolu prechádzali a vážne rozprávali. Dievčatko prikyvovalo a nakoniec, už neposkakujúc, sa v tichosti usadilo vedľa nej na lavici. Vytiahli z tašky akúsi detskú knižku a dievčatko sa do nej zahĺbilo. Spolu s ňou sa zahĺbila (do svojho problému) aj jej mamička – opäť si začala nenápadne utierať slzy. Dievčatko popritom ukazovalo prštekom na obrázky a mama jej, hoci dosť neprítomne, zakaždým odpovedala. Kým bol starý pán v ambulancii, jej smútok bol očividný, no hneď, ako sa zjavil, sa pokúsila o veselší výraz tváre. Asi nechcela, aby otec videl jej trápenie. Potom rýchlo pozbierala všetky veci, obliekla dievčatku bundičku a tá, celá nadšená, že už nemusí sedieť, sa jej chytila za ruku a poskakujúc sa hrnula k dverám čakárne. Keď prechádzali okolo mňa, neviem prečo – vyšlo zo mňa neplánovane a úplne spontánne: „Dovidenia. Máte krásne a inteligentné dievčatko.“
Žena urobila zopár krokov, potom zastala a obrátila sa.
„Áno, mám...“
Na chvíľu zmĺkla, potom odzdravila: „Dovidenia, prajem vám pekný deň. A – ďakujem...“
Usmiala sa, postrapatila poskakujúcemu dievčatku vlásky a pohla sa k dverám čakárne.
