Web stránka ski rezortu potvrdila, že Príslop funguje a že sú tam dobré snehové podmienky. Hurá, potešili sme sa, dnes si užijeme.
Prvýkrát nám úsmev na tvári zamrzol pri pokladni - keď sme počuli tú cenu. Ale... čo tam po „pár" eurách! Nezaslúžime si vari trocha pohybu na zdravom slovenskom vzduchu?
Druhýkrát sme sa prestali usmievať počas nášho „výstupu" od auta k východiskovému bodu kopca. Zhruba sto metrov dlhá prístupová cesta bola jedným veľkým klziskom. Akoby sa nejaký potok rozhodol vyliať práve na nej a popritom stihol dokonale zamrznúť. Kým sme sa šmýkajúc a balansujúc na ľade v lyžiarkach a s lyžami na pleci dostali až k turniketu, riadne sme sa zapotili.
Nevadí, hlavne, že sa nám nič nestalo a že nám lyže neutiekli po ľadovom zráze ako iným menej úspešným záujemcom o lyžovanie.
Hneď nato nás čakalo ďalšie nie veľmi milé prekvapenie. Vysvitlo, že bufet, ktorý tam už roky fungoval, zrušili. Keby sme to boli tušili, asi by sme si boli doniesli niečo na jedlo a pitie. Veď odopnúť lyže, absolvovať v lyžiarkach „cestu smrti" k autu, nasadnúť do auta a vyhľadať najbližší stánok s občerstvením - zhruba kilometer vzdialený - do toho sa nám veru nechcelo.
Ani to ešte nebolo všetko.
Toalety (aj keď nie bohvieaké, predsa len toalety) sa kedysi nachádzali hneď v blízkosti bufetu. Teraz tam už neboli. Keď sme sa jediného zamestnanca, obsluhovateľa kotvy, spýtali, kde sa tu dá ísť na WC, poslal nás do umelohmotnej búdky, ktorú umiestnili až na parkovisko niekoľko sto metrov nižšie, odkiaľ sa nám horko-ťažko podarilo vyštverať až ku vleku.
Nuž čo, skúsime vydržať, nie sme predsa malé deti.
Pár hodín sme potom aj vydržali. Lyžovať po slnkom zaliatom svahu, pokrytom zhruba jedným centimetrom nafúkaného technického snehu nebolo jednoduché. Striedavo sme sa šmýkali a balansovali na klzisku zvanom Príslop. Opatrne a neoblomne sme sa kĺzali po nádhernom kopci s ešte nádhernejším výhľadom. So zaťatými zubami, odhodlaním v očiach a vytrvalosťou hladného zvieraťa sme prežívali opojný pocit z veľkolepého víťazstva nad sebou.
Sem-tam sme sa aj zastavili - museli sme sa zastaviť. Aby sme sa mohli opájať všetkou tou krásou tam dolu, pod nami. Veru tak, ten pohľad je naozaj nevšedný, malebnosť tohto kúta sveta je očarujúca.
Iba z máloktorého lyžiarskeho svahu je možné získať taký grandiózny obraz - za jasno modrej oblohy a trblietania poletujúcich ihličiek rozvíreného snehu priam gýčový. Lúky a kopce zaliate slnkom sa ťahajú všade dookola. Skaly a bralá sa pýšia do výšky až k oblohe, vytvárajúc veľkolepé súsošia, vzbudzujúce bázeň i rešpekt. Stromy a lesy sa prelínajú s malebnými lúkami a údoliami, narušenými iba sem-tam skupinou kríkov, z diaľky vyzerajúcich ako tmavé machule. Žiaden maliar by nedokázal namaľovať niečo tak úchvatné, oku a srdcu lahodiace. Tú dokonalú súhru farieb a tónov dokáže vytvoriť iba príroda. A my, ľudia, jej ten talent môžeme iba závidieť.
Tá nikým a ničím neodškriepiteľná krása po neveľkým kopcom Príslop priam bije do očí. Tlačí sa do pozornosti už teraz, aj keď je všetko ešte stále šedivo-hnedo-zelené. Akoby unavené po dlhej a tuhej zime, no už teraz pripravené narodiť sa do novej krásy. Neuveriteľnej, neskutočnej, mäkko zelenej a voňavej. Uzdravujúcej a liečivej.
Už teraz sa na ňu nesmierne tešíme.
Čo nevidieť si ju prídeme vychutnať. Znova si pozrieť ten obdivuhodný výtvor prírody, ktorý je vo svojej jednoduchosti - napriek tomu rôznorodosti - taký jedinečný. Dá sa tu nájsť všetko. Hory, lesy, hlboké údolia, úctu vzbudzujúce skalné útvary, široké pláne a rozkvitnuté lúky, zurčiace vodopády, žblnkajúce potôčiky... A to všetko na jednom mieste.
Ani neviem ako, počiatočné sklamanie, znechutenie a rozčarovanie sa rozplynulo. Znenazdania sme sa cítili spokojní, rozradostení a tešiaci na blížiacu sa jar.
A tiež pyšní. Na ten krásny kúsok sveta, ktorý je súčasťou Slovenska. Kde síce lyžovačka nestála za veľa, no pohľad z kopca nadol bol a vždy bude na nezaplatenie.
