Všimla som si, že všetci boli zachmúrení. Možno kvôli počasiu - neveštilo nič dobré. Alebo, podobne ako ja, mali v hlave množstvo povinností, ktoré museli v ten deň ešte zvládnuť.
Pohľadom som sa pristavila na staršej panej. Asi niekoho čakala, lebo sa nehýbala, iba sem-tam podupkávala nohami. Bolo vidno, že jej je zima, napriek tomu sa usmievala.
Svoj nákup som už mala za sebou, no ona tam ešte vždy bola. Sivé kučeravé vlasy jej rozfúkaval studený vietor. Stále podupkávala nohami a stále sa usmievala.
Z podchodu začali vychádzať prví cestujúci, tak som na chvíľku zastala. Bola som zvedavá, na koho čaká. Zjavne sa na niekoho tešila.
„Starká, starká!" začula zrazu hádam celá ulica. Dievčatko, mohlo mať tak štyri roky, sa vytrhlo z ruky mladej žene, rozbehlo sa a priam pristálo v náručí čakajúcej panej. Takmer stratila rovnováhu, no hneď nato sa s dievčatkom roztočila, rozplývajúc sa od šťastia: „Dievčatko moje, dievčatko moje, tak veľmi sa teším!" Obe sa smiali, stískali, točili, nevedeli sa jedna druhej nasýtiť.
Tri „ženy" rôzneho veku sa nakoniec pohli dolu ulicou. Tá najmenšia - v strede - si veselo poskakovala a neprestajne štebotala raz na jednu, raz na druhú stranu.
Zrazu som si uvedomila, že aj ja sa usmievam. Poobzerala som sa a - nebola som jediná. Zachmúrený výraz na tvárach tých, čo sledovali toto predstavenie, sa znenazdania stratil. Skutočná, nefalšovaná a úprimná radosť bez pretvárky nás jednoducho dostala.
Kým som prišla domov, začalo pršať. Premočená a uzimená som si odomkla dvere a utekala sa rýchlo prezliecť do suchého. Popritom som sa stále usmievala.
