Sprvoti som ostala v pomykove. Monika? Čo za Monika? Potom som si na ňu spomenula.
Pred dvadsiatimi rokmi som pracovala ako vysokoškolský učiteľ. Monika bola moja diplomantka (bola som vedúcou jej diplomovej práce). Po úspešnom ukončení vysokej školy odišla do USA a rozhodla sa tam zostať. To mi oznámila ešte ako slobodná. Neskôr som sa dopočula, že sa tam vydala, našla si prácu a že sa jej darí.
Tá červená obálka ma vrátila do minulosti. Hlavou mi víria spomienky na uplynulých dvadsať rokov mojej pedagogickej praxe. Vynárajú sa mi spomienky na množstvo mladých ľudí, ktorí prešli mojimi rukami. Myslím na všetko to, čo sme spolu prežili, na radosti i starosti, ktoré nás spájali. Väčšina z nich je už dospelá. O mnohých neviem nič, no vždy sa nájde niekto, kto napíše, kto si spomenie. Také chvíle hrejú. Ako napríklad teraz. Spomenula si na mňa Monika. Po dvadsiatich rokoch.
Koľkokrát som už chcela všetko zabaliť, nechať učiteľstvo učiteľstvom! Koľkokrát som už mala všetkého plné zuby, chuť vykašľať sa na povolanie reformami úplne zdegradované... Veď ja nemusím byť len učiteľom, ja som schopná a dokážem robiť dobre aj inú prácu!
Teraz však držím v ruke tú červenú obálku a čítam úhľadne napísané slová.
Hm, asi to ešte nezabalím...
