"Máte deti?" spýtala sa.
Či mám deti? Prečo ju to zaujíma, prebleslo mi okamžite mysľou. Po chvíľke zaváhania som prikývla, veď to vlastne nie je žiadne tajomstvo.
„Tak nech vám to Boh vynahradí na vašich detičkách," spustila. „Nech sú zdravé a šťastné, nech sa im všetko nešťastie vyhýba, nech stretajú len samých dobrých ľudí, nech..."
Už ani neviem, čo všetko povedala, ale, musím uznať, mala dar reči. Čakala som na vhodnú chvíľku, kedy sa nadýchne, aby som ju mohla zastaviť. Nepatrí sa predsa odísť uprostred vety.
Konečne sa mi to podarilo. Vysvetlila som jej, že sa ponáhľam a že už musím ísť.
„A to mi nedáte ani euro za to, že sa budem za vaše deti modliť?" začula som za svojím chrbtom. Ani obrátiť som sa nemusela, už vykračovala vedľa mňa. Čím rýchlejšie som šla, tým rýchlejšie cupkala aj ona. Popri mne.
„Vy nechcete, aby boli vaše deti zdravé a šťastné?" pokračovala takticky. „To vám nestojí ich zdravie ani za pár drobných?" vysypala ešte argument ťažkého kalibru. Práve ten ma prinútil zastaviť sa a otvoriť peňaženku.
Viem, čo si teraz poviete. Že som bola hlúpa.
Súhlasím, bola som hlúpa a dokonca som si to v danej chvíli aj uvedomovala. No svoju hlúposť odôvodňujem argumentom, na ktorý sa nám, ženám a matkám, ťažko reaguje inak.
Zalovila som medzi drobnými a podávala jej dvoj-eurovú mincu.
„Iba dve eurá?!" rozčúlila sa. „To vám vaše deti nestoja za viac?!"
„Milá pani, vy ste mi tu zarecitovali zopár naučených viet, trvalo vám to pár minút a chcete odo mňa viac, ako ja zarobím za hodinu," bránila som sa nátlaku, obrátiac sa na odchod.
„Panička jedna lakomá! Len sa na ňu pozrite, aká je vyobliekaná a na svoje deti nedá nič! No len sa na tú skupaňu pozrite," vykrikovala na celú ulicu a ja som sa, celá červená, pratala rýchlo preč. Čo keď sa za mnou rozbehne a vytrhne mi z ruky tašku?
Nič také sa nestalo, no jej nadávky typu Hnusoba jedna lakomá boli počuť ešte hodnú chvíľu.
O niekoľko mesiacov neskôr - práve som si vykračovala po pešej zóne - sa ma opäť niekto spýtal, koľko je hodín. Žene, hoci bola tmavšej pleti, som slušne odpovedala. Vlastne by som ju nebola spoznala, nebyť jej nasledujúcich viet. Že si nesmierne váži, že som jej odpovedala. Lebo im - Cigánom, sa každý vyhýba. Akoby ani ľuďmi neboli. A vraj z očí mi pozerá dobro. Len preto sa nebála zastaviť ma...
Až vtedy som si spomenula! Lepšie som sa jej prizrela, a... naozaj to bola ona - tá istá žena spred niekoľkých mesiacov. Mňa však nespoznala, tentoraz som bola v športovom a s vakom na chrbte.
„No a určite sa ma ešte spýtate, či mám deti a ešte aj to mi poviete, že sa budete za ne modliť, však?" prerušila som ju. „A potom si za to vypýtate aj nejaké drobné. A keď sa vám bude zdať málo, pekne hlasno mi vynadáte," dodala som odchádzajúc.
„Čo to vyprávate? To si myslíte, že nám, Cigánom, už môžete hocičo?!" rozčuľovala sa na celú promenádu.
Ani to, že som hnusoba jedna, nezabudla zdôrazniť :-).
Po pár metroch - už ju nebolo počuť - som sa opatrne obzrela. Či ma náhodou neprenasleduje.
Neprenasledovala. Už sa venovala ďalšej obeti. Práve ju zastavila. Žena o čosi staršia odo mňa sa akurát pozerala na hodinky a potom čosi povedala.
Hm, tak takáto je jej cieľová skupina, uvedomila som si. Práve my, ženy a matky, možno aj staré matky, sme najpotenciálnejšie obete tejto šikovnej občianky rómskej národnosti...
Nuž, každá skúsenosť je dobrá. Aj takáto. Priniesla mi ponaučenie, že byť slušný k ľuďom sa nie vždy vypláca.
Odteraz už nebudem taká dôverčivá, rozhodla som sa.
A, ako som mala možnosť vidieť, nikto z nás by nemal byť. Obzvlášť my - ženy, by sme mali byť opatrnejšie.
