Pani zlatá, vy ste z lacného kraja!

Nemýlila som sa. Slušný výber a slušné ceny. Dve z nich boli dokonca v akcii. Presne také, aké som hľadala. Samorozmrazovacie. Potešila som sa aj informácii na letáku. Dovoz do domu v cene - do päť kilometrov. Super, mám o jednu starosť menej.
S vedúcim predajne Elektro - zároveň jej majiteľom - som sa dohodla, že pred záverečnou prídem pred predajňu. Aby som ho navigovala.
Už ma tam netrpezlivo očakával. Vysvitlo, že mu nemá kto pomôcť s naložením mojej chladničky do jeho dodávky. Aj keď nie som nejaká siláčka, nakoniec sa nám to spoločnými silami podarilo. Tušila som, že mu budem musieť pomôcť aj s vyložením chladničky, ale... čo tam po tom! Hlavné je, že naši budú mať novú chladničku. Namiesto pravidelného rozmrazovania sa budem môcť s nimi konečne aj porozprávať.
Chladničku sme vyložili bez problémov. Kým som však otvorila bráničku, pred ktorú sme ju postavili, majiteľ predajne nasadol do svojej dodávky. 
„Moment," zastavila som ho, „vy už odchádzate?" Normálne ma zaskočil. „Prosím vás," snažila som sa ho zastaviť, „nepomohli by ste mi s tým? Rodičia bývajú na prízemí, je to iba pár metrov..."
„To už nie je v cene," informoval ma. „O to sa už musíte postarať sama," dodal.
„Prepáčte," opatrne som oponovala, „na letáku máte napísané, že dovoz až do domu. Nie pred dom..."
„Prosím vás! Nebudeme sa tu hrať na slovíčka. Vždy to takto robíme. Hádam vám s tým niekto pomôže."
„Nemá kto. Doma je iba mama. Je však chorá."
„Nemôžete si zavolať susedov?"
„Nepoznám ich, sú tu noví a ja nie som odtiaľto," vysvetľovala som.
Keď začal štartovať, pochopila som, že musím ináč.
„Nebude to zadarmo," vyšlo zo mňa, aj keď moje vnútro protestovalo. Z princípu. Leták hlásil čosi iné.
„Čo už s vami!" vyliezol muž z dodávky a otrávene sa chopil chladničky. On hore, ja dolu.
O pár minút bola vnútri.
Chvalabohu! Vydýchla som si a vytiahla peňaženku. Hneď prvý pohľad do nej mi však naznačil, že veľa hotovosti nemám. Horko ťažko som dala dokopy desať eur. Keď som mu ich podávala, zahlásil:
„Pani zlatá, vy ste z lacného kraja!"
Červeň sa rozliala po mojej tvári. Zabrblala som niečo v tom zmysle, že nezvyknem nosiť u seba veľa hotovosti a tiež čosi, ako som mu nesmierne vďačná za jeho pomoc. Normálne som koktala a... hanbila sa.

Asi by som mala zmeniť zamestnanie, preblesklo mi hlavou.
Lenže ja mám svoju prácu rada...
Hm. To máte potom problém, pani z lacného kraja!