Blížilo sa okrúhle jubileum ich riaditeľky, a tak sa rozhodli potešiť ju. Najprv pre ňu napísali báseň - pár jednoduchých veršíkov. Potom sa dohodli, že ich básnické dielo zarecituje na začiatku oslavy niektoré z detí. Los padol na malú živú všetečnicu.
Dievčatko bolo naozaj šikovné. Básničku zvládlo raz-dva, ešte aj s dokonalým prednesom.
Aj pani riaditeľke sa páčil. Chcela sa však uistiť, či detičky vedia, s kým majú do činenia. Či poznajú, kto je najdôležitejšou osobou v ich škôlke.
„A vieš ty mi, dievčatko zlaté, povedať, kto som ja?" bola zvedavá pani riaditeľka.
„Ty si tá stará rachetľa," odpovedalo dievčatko bez zaváhania.
Aj takéto milé príhody sú dôkazom nesmiernej šikovnosti našich detí. Veď na rozdiel od nás, dospelých, dokážu robiť sto vecí naraz. Okrem hrania sa plnohodnotne vnímajú. Informácie priam nasávajú - a to bez akejkoľvek námahy. Ich myseľ, zrak i sluch pracujú súbežne. Na plné obrátky. Je to naozaj vzácny dar. A ten by sme mali využiť.
Ibaže - občas pozor! A... psst!
