Občas síce došlo aj k nepriamym ostrým „prestrelkám“ (Kórejská vojna, Vietnam) no inak bol pomerne pokoj a dá sa povedať, že na väčšinu ostatných štátov sveta mala vplyv jedna z týchto dvoch veľmocí. Dnes to už neplatí, svet je preto podstatne komplikovanejší.
Všetci vieme, ako dopadla studená vojna, vyhrali ju USA a jej spojenci, tzv. „západ“. Hovorí sa, že Sovietsky zväz sa v pretekoch v zbrojení jednoducho „prezbrojil“ na úkor ekonomiky a životnej úrovne obyvateľstva, čo postupne nepriamo viedlo k jeho rozpadu. Nehovoriac o komunistickej utópii. Aj keď sa v posledných rokoch čoraz častejšie spomína svojho času vraj pomerne „zatajovaná“ ekonomická kríza Západu a USA z konca 80. rokov 20. storočia, ktorá sa vraj predčasne skončila práve otvorením nových trhov rozpadom Sovietskeho impéria. Takže ktovie, ako by to dopadlo za iných okolností. To sa dnes už asi nedozvieme.
Po roku 1990 to na nejakých 10 – 20 rokov vyzeralo na jednu superveľmoc – USA a niekoľko „regionálnych mocností“. Ešte pár rokov dozadu Američania označovali aj Rusko už „len za regionálnu veľmoc“. Myslím si, že po reakcii Ruska na udalosti po „Ukrajinskom Majdane“ (anexia Krymu, priama podpora Doneckých povstalcov), ale aj aktívnom vojenskom zapojení sa Ruska do konfliktu v Sýrii, či v súčasnosti do zatiaľ len „diplomatického konfliktu“ so Severnou Kóreou. Už Američania takto Rusko nebudú označovať.
To však neznamená, že tu máme znovu bipolárny svet. Čína od 80. rokov výrazne zosilnela ekonomicky aj vojensky. Osobne si myslím, že na vzostupe Číny, ktorý začal otvorením jej ekonomiky v 80. rokoch, najmä USA dobre profitovali. Veľké koncerny tam postavili továrne, v ktorých dokázali niekoľkonásobne lacnejšie vyrábať z počiatku najmä jednoduchšie výrobky. Bola (asi ešte aj stále je) to dokonalá „symbióza“, nakoľko vďaka tejto úzkej ekonomickej spolupráci výrazne bohatla nielen Čína, ale aj americké korporácie a v konečnom dôsledku aj obyvatelia USA a jej spojencov, resp. svojím spôsobom aj všetky krajiny sveta, kde sa z Číny dovážali a dovážajú lacné výrobky. Výroba elektroniky v Číne výrazne zlacnila mobily, televízory, počítače atď. Takže aj obyvatelia „západu“ boli spokojní, nakoľko si podstatne lacnejšie mohli a môžu dovoliť kupovať stále nové a výkonnejšie spotrebiče. Toto všetko je dôsledkom tzv. „novej vlny globalizácie“. Väčší a voľnejší medzinárodný obchod má mnoho pozitívnych stránok. Samozrejme, má aj svoje negatíva, nakoľko v bohatších štátoch zanikajú pracovné miesta v odvetviach, z ktorých sa najmä tá jednoduchšia výroba presúva do krajín s lacnejšou pracovnou silou. Práve ochrana domácej výroby a týchto pracovných miest bola jedna z hlavných tém volebnej kampane Donalda Trumpa, aj vďaka ktorej vyhral voľby. Takže Američania „prekvapivo“ sami odmietli svetový ekonomický model, ktorý z nich spravil ekonomickú superveľmoc a pomohol bohatnúť ich korporáciám a de facto aj im, aj keď tu už by sa dalo diskutovať o prerozdelení bohatstva a zisku samotného.
Trochu som odbočil od témy môjho článku. V podstate ide o to, že kým do roku 1990 tu mali buď USA, alebo ZSSR významný vplyv na snáď všetky štáty sveta, dnes tu máme samostatnú už pomerne bohatú a silnú Čínu a niekoľko ďalších mocností, ktoré nespadajú pod vplyv ani jednej z tých troch „superveľmoci“. Začal by som snáď Tureckom. To je síce (ešte) členom NATO, ale v posledných rokoch a najmä mesiacoch svojím správaním ukazuje, že nepatrí do sféry vplyvu USA a svojím spôsobom „si robí čo chce“. V sýrskom konflikte Turecko „nemalo problém“ zostreliť ruskú stíhačku a tým pádom zariskovať aj konflikt NATO vs. Rusko. Dnes bombardujú Kurdov žijúcich v Sýrii napriek kritike USA aj Ruska. Je podľa mňa na zamyslenie, či je členstvo Turecka v NATO v záujme štátov Európskej únie. Možno ešte stále je v záujme USA, ktoré tam majú vojenskú základňu a potrebujú nejakého blízkeho spojenca v tomto regióne. Zrejme tiež stále veria, že Erdoganova vláda nepotrvá viac ako desaťročie (osobne by som tiež nevylúčil, že za pokusom o vojenský puč boli naozaj USA, nebolo by to pre nich nič nové). Nie žeby som sa chcel Erdoganovho režimu nejako zastávať, to určite nie. Svet však už nikdy nebude taký, ako predtým. Pozrime si rebríček krajín vo výdavkoch na zbrojenie a môžeme si predstaviť „koľko pólov“ má dnešný svet a bude sa to podľa všetkého ešte stupňovať. Na prvom mieste sú tradične a s vysokým náskokom USA, pokračuje Čína, Rusko a Saudská Arábia (v niektorých rebríčkoch prekvapivo dokonca pred Ruskom), nasleduje India, Francúzsko, Veľká Británia, Japonsko, Nemecko, Južná Kórea. Tzv. regionálne mocnosti budú silnieť a čoraz menej počúvať superveľmoci, čo prinesie ešte viac nestability a rizika nových konfliktov. Netreba zabúdať ani na ďalších dvoch členov BRICS, teda na Brazíliu a Juhoafrickú republiku, ako ďalších dvoch významných „hráčov“ na svojich kontinentoch. Ešte viac o rozložení pólov v svetovej politike môžu povedať informácie o vlastníctve jadrových zbraní. Bezpochybne sú USA a Rusko štáty s najväčším počtom jadrových hlavíc. Takzvanou triádou (možnosť odpáliť tieto zbrane z ponoriek, podzemných síl aj bombardérov – ako poistka pri útoku nepriateľa, ktorý by vyradil jeden či dva „systémy“) však už disponuje aj Čína. Samotnými vlastníkmi jadrových zbraní sú oficiálne aj Francúzsko, Veľká Británia, India, Pakistan najnovšie problematická Severná Kórea a neoficiálne zrejme aj Izrael. V minulosti sa dobrovoľne ich vlastníctva pod tlakom OSN vzdala Juhoafrická republika. Z vývoja jadrových zbraní bol obviňovaný Irán.
Prvá svetová vojna trvala 4 roky, Druhá svetová vojna 6 rokov, tá tretia by s použitím týchto zbraní mohla trvať len pár dní. Známy je výrok Alberta Einsteina „Neviem, ako sa bude bojovať v tretej svetovej vojne, ale vo štvrtej to budú palice a kamene.“ Každopádne je vlastníctvo jadrových zbraní lákavé pre každý ambicióznejší štát, ktorý má záujem o čo najväčšiu nezávislosť. Málokto by totiž podstúpil riziko vojenského útoku na takýto štát. Čo však dnes „zabezpečuje mier“, môže raz znamenať úplné zničenie civilizácie, ako ju poznáme.
Otázka znie, akú úlohu chce mať Európska únia v tomto novom svete? Chce byť pozorovateľom, moderátorom, či nebodaj „vazalom“ USA? Francúzsko ani Nemecko samostatne nie sú dosť silné, aby mohli na úrovni „rovného s rovným“ jednať s niektorou z troch superveľmocí. Veľká Británia sa rozhodla „náš spolok“ síce tesnou, ale predsa väčšinou, v referende opustiť. Podľa môjho názoru je to snáď jediný člen EÚ, pre ktorého môže mať takéto rozhodnutie viac výhod ako nevýhod. Osobne nevidím v tomto novom svete 21. storočia inú možnosť, ako postupnú federalizáciu EÚ, spoločnú armádu a potom nastolenie otázky, či je členstvo v NATO ešte v záujme EÚ? Podľa mňa potom už nie (aj dnes je to diskutabilné). Chceme sa nechať vtiahnuť do konfliktu, ktorý by mohlo vyvolať Turecko či USA? Jedinú cestu pre Európsku úniu v dnešnom nestabilnom a zložitom svete vidím v postupnej federalizácii, ktorá, samozrejme, nebude vôbec jednoduchá a môže so sebou priniesť aj riziká v podobe úplného rozpadu únie či jej rozdelenia. Musíme však vybudovať demokratickú a nezávislú úniu. A nemyslím len nezávislú od iných svetových veľmocí, ale aj od veľkých medzinárodných korporácií, ktoré sú pre demokraciu často väčšou hrozbou ako vonkajší nepriatelia, s ktorými nás médiá radi strašia. Takže jedinou cestou je podľa mňa spraviť z EÚ štvrtú svetovú superveľmoc. Úplne nezávislú od ostatných, s vlastnou zahraničnou politikou. Zameranou na vysokú vzdelanosť obyvateľstva, inovácie, ekonomický progres, čisté životné prostredie, mier a dodržiavanie medzinárodného práva. Avšak schopnú si tieto záujmy aj jednotne a silovo v prípade potreby presadzovať. V prvom rade to však, samozrejme, musí byť to najlepšie miesto na život na našej zemeguli, samo o sebe to však už stačiť nebude.
