Dnešné balenie na výlet vyzeralo asi takto. Zhon, pocit, že som niečo zabudol a nervozita, či niekto príde. Pred pár dňami som totiž vymyslel výlet na Poníky a pozval som aj pár deciek. Veď je už celkom teplo a hádam nebudeme sedieť doma na zadkoch. Preto som ponúkal deťom možnosť ísť v sobotu niekam sa prejsť, upliecť si korbáč, alebo pozrieť nejaké zvieratá na dedine.
,,Veď poď snami... " volám jedného chalana.
,,Môžem zobrať aj kamaráta? " pýta sa ma.
,, Jasné ber, " odpovedám mu.
,,A môžem aj dvoch?" položí druhú otázku.
,, Jasné, prídeš teda?"
,,No, prídem,"
Pár deciek som nahovoril, som zvedavý, kto z nich príde - hovoril som si ráno. Rátal som s dvomi, možno by to mohli byť aj traja, alebo nik?
Netrvalo však dlho a ochvílu vidím skupinku 4- roch detí. To mi v momente na tvári vyčarilo úsmev a zahodilo beznádej.
,,No sme tu, kedy ideme? Ja už chcem ísť, " hovorí jeden z nich.
Ešte viac ma potešila ich radosť a tak som si povedal, že dnešný výlet bude naozaj super. Po polhodine nás už bolo desať a tak sme si počkali na dvoch šoférov. Po ceste sa k nám pripojili ešte traja ľudia a tak malí aj veľkí sme sa vydali poriadne vytešený na výlet.
Dorazili sme. Poďme si teda pozrieť výstavu kraslíc, spraviť nejaké to vajíčko malovanô, či korbáč z prútia. Pomaly však zisťujem, že niektoré deti sú omnoho šikovnejšie než ja, aj keď nevedia postup, predsa len korbáč upletú bez toho, aby si nepolámali prsty. Musel som sa s tým zmieriť :))
Dielne v ktorých sme sa hrali na šikovných sme už absolvovali a poďme pozrieť aj známy ponický kostol, v ktorom dnes "sídlia" kapucíni.
,,Wáááw, to kto maľoval?" neunikla prezdobenosť kostala jednému z detí.
Tak sme si vypočuli od pána domáceho všetky zaujímavosti o kostole a išli sme sa hrať. Hrať? Áno hrať! A zabávať sa :) No schválne, kto z vás si spomenie na hru Hututu?
Na koniec nás čakala už len cesta domov a zhodnotenie zážitkov. Nádherný sobotnajší výlet predsa len stál za to!
