Som mladý študent ktorého zaujíma dianie vo svete a v regióne. Zoznam autorových rubrík: Politika - názory, Média, mediálny bordel, Šport ako ho vnímam ja, Príroda, svet vôkol, Súkromné, Nezaradené
Je šesť hodín ráno, 25. mája a ja vstávam do slnečného dňa. Síce slnko ešte nevyšlo, ale teplé lúče akéhosi zvláštneho pocitu ma ťahali do Bratislavy. Začal som sa teda baliť. Ako prvý som zbalil notebook, potom oblečenie, no a samozrejme nejaké to jedlo na cestu. Tu už mi volala Lucka, ktorá sa na cestu do Bratislavy vybrala so mnou. Dobrodrúžstvo sa začína.
Aké sú ciele školy a pedagógov? Chcú od študentov až tak veľa? Tieto dve otázky som si vybral práve preto, aby bolo ľahšie definovateľné, akú funkciu školské zariadenia spĺňajú. Predovšetkým cieľom pedagógov je predovšetkým žiakov naučiť učivo tak, aby vedeli zopakovať naučené. Zároveň do celého procesu zasahuje aj učebný plán a účebné osnovy, ktoré vnímam ako brzdu učenia.
Na Markíze sa včera vo večerných hodinách uskutočnila politická diskusia štyroch politických strán. Predstaviteľom strany položila moderátorka relácie niekoľko konkrétnych otázok, no napriek tomu sa jednotlivý kandidáti nedokázali vyjadriť presne a vecne na otázku. Zaujímavá, ba priam búrlivá diskusia sa zmocnila pri otázke Zlatice Puškárovej: Či bude v záujme politických strán po voľbách zdaňovať bohatých.
Cherry Pie je bratislavská kapela zložená z členov z rôznych kútov Slovenska, ktorá vznikla v lete roku 2010. Ich hudobné začiatky siahajú na internát, kde si po večeroch skladali pesničky. V kapele hrá Michal Svienty (Elektro-akustická gitara ), Marcela Rédlerová (Spev), Pavol Majko (Basová gitara) a Gusto Vida (Bicie). Cherry Pie hráva na koncertoch v Bratislave, ich cieľ bolo zahrať si na festivale Yní Víkend. Či sa kapela na vystúpenie na Ynom Víkende teší, akú tvorbu si na tento rok pripravuje, ale aj o ich albume mi povedal viac Michal Svienty.
Niekoľko rokov dozadu si pamätám, ako chalani z ulice nevedeli čo robiť a tak si našli zábavku menom Le Parkour. Trvalo to 15 minút každý deň. Ja som skočil 5 schodov, oni skočili cez lavičku. Tento šport, či zábavku som robil podstatne dlhšie ako oni. Chodil som na tréningy, pod vedením skúsenejších parkouristov. To, čo bolo niekedy stretnutie pár mladých ľudí, je dnes každodenný tvrdý tréning.
Svet beží míľovími krokmi, na nikoho nečaká, nebŕzdí, proste uháňa. A ja tu sedím, pozerám na monitor a zisťujem že mi každá sekunda, ba aj minúta ľahko utečie. Zdá sa mi že som zaspal a nedokážem behať spolu s časom. Ale viem aj prečo. Je to ten stroj do ktorého ťukám, klikám, a ako sliepka doň pozerám, ehm, notebook. Ešte lepším spomalovacím nástrojom je však Facebook.
"Nikdy nehovorte ľuďom, ako treba niečo robiť. Povedzte im, čo majú robiť a oni vás prekvapia svojou vynaliezavosťou." (G.Patton)
Väčšinou dávame niečo deťom my. Či je to darček, pekný zážitok, alebo niečo dôležité do života. S detmi sa stretávame každý deň, často sa snimi rozprávame a neraz nastane situácia, ktorú riešme iba tak že na deti kričíme a neraz sa stáva že dostanu aj po zadku.
Človek potrebuje neodmysliteľne nádej. Prečo ju potrebuje? Pretože je potrebná. Pre niektorých ľudí znamená nádej všetko. Ako sa hovorí nikdy sa nevzdávaj vždy máš šancu (nádej). Pretože nádej umiera posledná.
