Karel Kryl to svojho času nazval „emigrantská lož“. Slovné spojenie ,ak chcete, Pojem, čo leží mimo pochopenia tých, neodcudzených domovu. Nie je lepšie pomenovanie stavu mysle a vecí, nie je zrejme lepšia charakteristika zatrpknutia z poznania a sklamania .
Emigrantská lož nie je romantické snívanie o rodnej krajine, živý sen, čo sa odrazu votrie do hlavy človeka žijúceho dlhodobo v zahraničí, žijúceho v zahraničí, pretože sa doma už jednoducho nedalo ďalej žiť, dalo sa maximálne prežívať (a je jedno či tu hovorím o aspekte rasovom, politickom, či ekonomickom). Emigrantská lož nie je živý sen, podobný snu o lietaní, či lepšie... podobný snu o milovaní sa, plnom odovzdávania sa. Nie. Emigrantská lož je fyzická. Pod jej vplyvom žiadne francúzske, či gruzínske víno nechutí tak, ako litrová fľaša „sviečky“ z obdobia študentských časov. Vďaka nej sa šíria internetom návody na výrobu treskového majonézového šalátu. Vďaka nej uprednostníme druhotriedne domáce pivo, odstáte v neumytých trubkách výčapu pre krajanov, pred svetovým pivom, aj keby sme to doma tak nikdy neurobili.
Emigrantská lož je nebezpečná. Nebezpečná vábením, presne ako spev sirén bol nebezpečný pre bájnych argonautov . Vábenie domova je nenápadné. Deje sa v hlavách vzdialených tisícky kilometrov od domova. Neodbytná myšlienka, zavŕtavajúca sa do mysle hrotom tvrdenia, že za tie všetky roky v cudzine sa to tam doma už jednoducho MUSELO všetko zmeniť k lepšiemu. Muselo, keďže aj vonku, v emigrácii, v samote cudziny, sa to zlepšilo.
Emigrantská lož je zradná a pomstychtivá. Tam vonku našepkáva, že doma sa potešia „tí naši“ z návratu strateného syna alebo stratenej dcéry...no po príchode domov príde zrada v poznaní, že žiadni z „tých našich“ nečakali na letisku alebo stanici. Žiadni z nich nepodajú pomocnú ruku ako vtedy dávno tí cudzí bez mena a aj bez tváre v prvých dňoch vonku. Žiadni „naši“ nemajú telefón ktorý by odpovedal na zvonenie a tí, čo majú, nemajú čas...Žiadni „tí naši“ neexistujú.
Emigrantská lož vsugeruje pocit vlastnej podradnosti...podradenosti domácim s ich zvykmi, podradenosti kolegom, podradenosti k doma nikdy nepoznanej národnej hrdosti a ostatne podradenosti aj voči ostatným emigrantom...tam, vonku v cudzine. Rovnako ako vsugeruje malebný vzdušný zámok, v ktorom sa tvrdá práca a poznatky získané mimo domova, či aj nepredstaviteľné úsilie vynaložené na založenie si novej existencie, ďaleko od Kraskovej Otcovej Role, či Válkových rúk, na ktorých smieš plakať, malebný zámok postavený z poctivej práce a nových myšlienok premení po návrate domov v obdiv, či úctu alebo aspoň akceptáciu bez urážania známych i neznámych v okolí...
Vrátil som sa z krátkeho pobytu v Írskom Dubline,z pobytu medzi krajanmi. Mnohí z nich sú tam už tak dlho, ako som dlho som aj ja svojho času strávil v cudzích krajinách, teda aspoň 10 rokov...Nádherní ľudia, ktorí – rovnako ako Odysseus – pochopili, že klamlivému vábeniu sa dá odolať len pevnejším priviazaním sa k stožiaru, Ihle, okolo ktorej je vybudovaný Dublin.
...a len siréna emigrantskej lži ma núti dodať vetu, že s tými asi 45 tisícmi žien a mužov, Slovákmi v Írsku, čo makajú a tešia sa na každé nové ráno, by sa aj u nás mohlo normálnejšie žiť....
Odstrániac (čoraz viac sentimentálnym romantizmom páchnucu ) hrdosť pre krajinu, ktorej pas používam, akceptujem jej výklad demokracie formulovaný vetou „nikomu nebránime odísť“. Práve naopak. Domovina je stav mysle a nie trvalé bydlisko. Uplynulý víkend som strávil na Slovensku, a to presne na takom Slovensku, ako ho všetci chceme mať. Aj keď sa momentálne nachádza v Dubline...
