S Jenlym som si dohodol celodenný trek. No už po hodinke chôdze stretávame skupinku makakov. Latinský názov je Makaka Negra, no náš názov Makak chocholatý je podľa mňa výstižnejší. Niektoré majú chcochol akoby sa práve vrátili z koncertu Sex pistols. Čo bolo úžasné, že sa nás nebáli a tie smelšie si nás prišlki obzrieť zo vzdialenosti ani nie dvoch metrov.
Jenly sa v lese cíti ako doma. Zatiaľ čo ja som stále pozeral pod nohy, aby som nezakopol, on s ľahosťou prekračoval korene stromov a popri tom čučal do korún stromov, natŕčal uši, nasával vône. Moje zmysly šeďou mesta otupené vedia rozoznať, keď si niekto prdne v MHD, alebo stodolu nie ďalej ako sto metrov, no to je asi max.
Jedným z najzaujímavejších vtákov, čo som tam mal možnosť vidieť, bol Zoborožec.
Zaujímavo tento vták "spieva". Asi ako môj kolega Mišo. Vlastne kváka.Motali sme sa po lese celý deň. Nebola to prechádzka po turisticky vyznačených chodníkoch, no tiež sme si nepresekávali cestu mačetou. Jenly mi ukázal zaujímavé mäsožravé rastliny, ktoré keď kvitnú smrdia ako zdochlina. Tým prilákajú hmyz. Strom parazit, ktorý tak vrúcne obopína iný strom, až ho nakoniec uškrtí. Na druhý deň sa k nám pridal Wolf. V ten deň sa nám ako na potvoru vyhýbali asi všetky zveri. Nasrdený Wolf hundral, že chcel vidieť Makaky a nie sa prechádzať. Mal ísť do ZOO. Ja som sa na ňom zabával a čistil myseľ prechádzkou.
Ďalší deň som šiel šnorchlovať. Pláž s čiernym lávovým pieskom som videl prvý raz v živote. No more bolo trochu mútne, tak som sa viac vyvaľoval na pláži a čítal knihu. Trochu vzrušenia som zažíval vždy pri návrate na pláž. Vlny sa so mnou trochu pohrávali a párkrát som mal pocit, už už ma to pleskne na nejaký koralový útes.
Posledný deň som navšívil výskumné a záchranárske centrum v Tasekikokij. Jenly sa ponúkol, že ma tam vezme na motorke. Po pár kilometroch sme došli. Teda došiel nám benzín. Po polhodinke sme fičali ďalej. Cítil som vietor vo vlasoch a vychutnál jazdu. Prilbu som nemal a slnečné okliare som stratil hneď v prvý deň. Chrobák, čo som ho okom zrazil v šesťdesiat kilometrovej rýchlosti, to asi neprežil. A ak áno, isto ešte teraz leží kóme. Ja som plakal celý zvyšok cesty a dúfal, že to nebol sršeň.
Tasekikokij nie je ZOO pre turistov, preto som musel hrať ochranára zo Slovenska. Mladí biológovia tam chodia na stáže, robia sa tam výskumy a davajú do poriadku zvieratá odobraté pašerákom a im podobným. Videl som tam stovky papagájov, dravcov, opíc (dokonca jedného šimpanza albína), krokodíly, korytnačky aj Babirusa. Bohužial som tam nemohol fotiť, no zopár kúskov nájdeš vo foto prílohe.
