Nerobil som síce žiaden prieskum, ale nebojím sa povedať, že náš vzťah k štátnym sviatkom a k našej histórii je žalostný. Keby nebolo dňa pracovného pokoja v štátny sviatok, mnohí by ani nevedeli, že štátny sviatok je. O pamätných dňoch nehovoriac. Kedy máme štátne sviatky a pamätné dni je pre mnohých záhadou.
Prečo je tomu tak?
Pôvod tohto stavu vidím v škole.
Histórii sa venujú naše školy minimálne. A keď sa už našej histórii venujeme, robíme to zväčša formálne, bez snahy nadchnúť a zapáliť deti pre vec.
Znie to paradoxne, ale práve v čase, keď bol pán Mikolaj, predstaviteľ SNS, ktorá sa pýši svojou národnou orientáciou, ministrom školstva, sa dotácia hodín dejepisu na obchodných akadémiach znížila na 2 hodiny týždenne v prvom ročníku a 1 hodinu týždenne v druhom ročníku. V treťom a štvrtom ročníku sa dejepis na obchodných akadémiach nevyučuje. Pri tejto hodinovej dotácii ani ten najlepší odborník nedokáže zhrnúť svetovú a slovenskú históriu, nieto ešte zapáliť študentov pre vec.
Mnohí naši pseudoodborníci na všetko sa nás snažia presvedčiť, že história je nepodstatná pre náš život, že dôležitejšie sú odbory ako ekonomika, ktoré produkujú peniaze a materiálne statky. (Žiaľ, práve títo odborníci stoja na čele našej konzumnej spoločnosti.)
Nie je to však pravda. Keď už pre nič iné, tak história je dôležitá preto, aby sme vedeli, kto sme a odkiaľ pochádzame. Ďalším dôležitým dôvodom prečo sa zaujímať o históriu je, aby sme sa vedeli poučiť z vlastných chýb.
Je smutné, keď nepoznáme a nevieme si ctiť osobnosti a dôležité udalosti našej histórie. Ešte smutnejšie je, keď si ich nevedia ctiť ani lídri nášho štátu, pre ktorých by to mala byť nielen vec hrdosti , ale aj povinnosť. Keď si nevieme vážiť osobnosti našej histórie, nevieme si vážiť ani sami seba.
Keď sa obzrieme okolo seba, tak v rámci strednej Európy, ba aj celej Európy sme v tejto oblasti určite raritou. Pozrime na Poliakov, Čechov ako si vážia svoju históriu. Nehovoriac o Maďaroch a ich vzťahu k svojim sviatkom a tradíciam, ktoré udržiavajú aj cezhranične. (Nebudem prekvapený, keď pri prístupe nášho štátu budú čoskoro v slovenských štátnych školách s vyučovacím jazykom maďarským na stenách visieť symboly Maďarska, ale slovenské tam budú chýbať.) Ale nie je to chyba Maďarov, je to chyba naša.
V čase Dušičiek ste si možno všimli vojenské hroby na našich cintorínoch, ktoré sú mnohokrát zanedbané a neupravené. Porovnajte si napríklad náš vojenský cintorín a nemecký vojenský cintorín na našom území. Uvidíte sami ten rozdiel. Aj tu možno vidieť „kultúru" nášho národa, jeho vzťah k histórii.
O chvíľu budeme oslavovať 17. november ako Deň boja proti totalite. Koľkí z dnešných štuentov vedia, o aký sviatok ide? Koľkí vedia, prečo sa v tento deň slávi Deň študentov? Keď to bude 10% z nich, tak si myslím, že to bude veľa.
Ako to zmeniť? V prvom rade musíme my zmeniť svoj postoj k histórii. Ak náš vzťah bude formálny, resp. žiadny, nemôžeme sa čudovať, že ani u mladých to nebude iné.
Ak sa budeme na históriu pozerať cez úzko stranícke okuliare, začneme históriu počítať od 1.januára 1993 alebo ešte lepšie od času, keď bola pri moci naša Strana, tak dnešný stav nezmeníme.
