Keď som nedávno písal článok o dopravných kamerách a ich rôznych prepojeniach, niekoľko čitateľov mi napísalo, že by som nemal šíriť hoaxy.
A viete čo? Názory čitateľov si vážim. Aj tie kritické. Možno dokonca najmä tie, pretože človeka nútia vrátiť sa k vlastným slovám, skontrolovať si zdroje a zamyslieť sa nad tým, či niečo nepodal nepresne.
Zaujalo ma však niečo iné.
Niektorí ľudia, ktorí veľmi rýchlo označia cudzie tvrdenie za „hoax“, sami na sociálnych sieťach zdieľajú informácie, ktoré už boli opakovane a pomerne jednoznačne vyvrátené.
A tak mi napadla jednoduchá otázka.
Čo vlastne hoax je?
Kedy môžeme povedať, že niekto šíri hoax? Kde je hranica medzi omylom, nepresnosťou, názorom, špekuláciou, dezinformáciou a vedomým klamstvom?
A najmä – prečo sme ochotní tak ľahko uveriť niečomu, čo potvrdzuje náš pohľad na svet, no oveľa prísnejšie skúmame informácie, ktoré mu odporujú?
Nie každá nepravda je hoax
Začnime možno tým najdôležitejším.
Človek, ktorý povie niečo nepravdivé, nemusí automaticky klamať.
Mohol dostať nesprávnu informáciu. Mohol niečo zle pochopiť. Mohol pracovať so starými údajmi. Mohol vyvodiť nesprávny záver alebo jednoducho urobiť chybu.
Aj preto sa rozlišuje medzi viacerými pojmami.
Misinformácia je nepravdivá alebo nepresná informácia, ktorú človek môže šíriť bez úmyslu niekoho oklamať. Jednoducho jej sám verí.
Dezinformácia je nepravdivá alebo manipulatívna informácia šírená zámerne s cieľom ľudí zavádzať.
WHO tento rozdiel používa podobne – pri misinformáciách chýba úmysel klamať, zatiaľ čo pri dezinformáciách je zámernosť jedným z podstatných prvkov.
A potom máme hoax.
Ten si môžeme predstaviť ako konkrétnu vymyslenú alebo zmanipulovanú správu, fotografiu, príbeh či tvrdenie vytvorené alebo šírené tak, aby mu ľudia uverili. Často využíva strach, šok, hnev alebo pocit, že sme práve objavili niečo, čo pred nami „oni“ chcú utajiť.
Nie každá chyba je teda hoax.
Nie každý nesprávny názor je hoax.
Dokonca ani každá nepravdivá informácia nemusí byť vedomou dezinformáciou.
A toto rozlišovanie je podľa mňa veľmi dôležité.
„Je to hoax“ nie je argument
V internetových diskusiách sme si však vytvorili zvláštny zvyk.
Namiesto toho, aby sme napísali:
„Toto konkrétne tvrdenie nie je správne a tu sú dôkazy.“
napíšeme:
„HOAX!“
A diskusia sa skončila.
Lenže označiť niečo za hoax ešte neznamená dokázať, že to hoax naozaj je.
Rovnako ako napísať pod článok „mainstream klame“ nie je dôkazom, že mainstream klame. A tvrdenie „médiá o tom mlčia“ samo osebe nie je dôkazom existencie sprisahania.
Ak chceme hovoriť o pravde, rozhodovať by mali dôkazy, nie nálepky.
Ak niekto tvrdí, že článok obsahuje hoax, úplne legitímna otázka preto znie:
Ktoré konkrétne tvrdenie je nepravdivé?
A hneď za ňou:
Aké dôkazy ukazujú, že je nepravdivé?
To je začiatok diskusie.
Nie jej koniec.
Prečo vôbec zdieľame nepravdy?
Tu sa dostávame k zaujímavejšej časti problému.
Väčšina ľudí sa ráno nezobudí s plánom: Dnes oklamem päťsto ľudí na Facebooku.
Veľká časť nepravdivých informácií sa šíri preto, že im ich šíritelia sami veria.
Psychologický výskum ukazuje, že sme náchylnejší zdieľať informácie, ktoré zapadajú do našej identity, korešpondujú s názormi našej skupiny, sú nové alebo v nás vyvolávajú silné emócie. Nemusíme pritom vždy ani dôkladne premýšľať nad tým, či sú pravdivé.
Predstavte si dva titulky.
„Ministerstvo zverejnilo novú metodiku s tromi technickými zmenami.“
A potom:
„ŠOKUJÚCE! Toto pred vami vláda tají. Zdieľajte, kým to nezmažú!“
Ktorý z nich má väčšiu šancu obletieť Facebook?
Asi nemusíme dlho rozmýšľať.
Strach, hnev, pobúrenie a pocit tajomstva sú totiž mimoriadne silné motory pozornosti.
A sociálne siete žijú z pozornosti.
Chceme poznať pravdu. Ale chceme mať aj pravdu.
To sú dve rozdielne veci.
Človek prirodzene vyhľadáva informácie, ktoré potvrdzujú to, čomu už verí. Psychológia tento jav pozná ako confirmation bias – konfirmačné skreslenie.
Keď informácia podporuje môj pohľad na svet, moja vnútorná kontrola môže byť oveľa miernejšia.
Veď som to vedel.
Presne toto som hovoril.
Tak predsa som mal pravdu.
Ak však rovnakú informáciu dostanem z tábora, ktorému nedôverujem, zrazu požadujem štúdie, originálne dokumenty, troch odborníkov a najlepšie aj notársky overený podpis autora.
A tento mechanizmus nepozná politickú príslušnosť.
Môže mu podľahnúť konzervatívec aj liberál, volič vlády aj opozície, vysokoškolský profesor aj človek bez maturity.
Inteligencia nás pred predsudkami automaticky nechráni.
Niekedy nám len poskytuje sofistikovanejšie argumenty na obhajobu toho, čomu už chceme veriť.
Opakovaná lož začne znieť povedome
Existuje ešte jeden problém.
Keď niečo vidíme raz, môžeme tomu neveriť.
Keď to vidíme dvadsaťkrát od rôznych ľudí, začne nám to pripadať povedomé.
A povedomé veci môžu pôsobiť dôveryhodnejšie.
Výskum dlhodobo upozorňuje na efekt opakovaného vystavenia nepravdivým tvrdeniam. Dokonca aj keď človek neskôr dostane opravu, pôvodná informácia môže v pamäti pretrvávať.
Preto veta:
„Veď o tom píše celý internet.“
nie je veľmi dobrým dôkazom.
Celý internet totiž niekedy iba kopíruje jednu pôvodnú nepravdivú správu.
Sto zdieľaní neznamená sto zdrojov.
Niekedy znamenajú jeden zdroj a deväťdesiatdeväť kópií.
Ako teda hoax rozoznať?
Žiadna metóda nie je stopercentná. Ani fact-checkeri nie sú neomylní a kritické myslenie by sme nemali odovzdať žiadnej jednej organizácii, médiu, politikovi ani „expertovi z internetu“.
Niekoľko jednoduchých otázok však dokáže veľa.
Kto je pôvodným zdrojom?
Nie kto informáciu zdieľal. Kto ju zverejnil ako prvý?
Existuje k tvrdeniu dôkaz?
Fotografia obrazovky nie je automaticky dôkazom. Ani video nemusí zobrazovať to, čo tvrdí popis.
Potvrdzujú informáciu aj nezávislé zdroje?
Ak všetkých desať článkov odkazuje na jediný anonymný príspevok na Telegrame, stále máme v skutočnosti len jeden zdroj.
Sedí dátum a kontext?
Obľúbenou manipuláciou je zobrať skutočnú fotografiu alebo video spred niekoľkých rokov a pridať k nim úplne nový príbeh.
Vyvoláva správa extrémnu emóciu a zároveň tlačí na okamžité zdieľanie?
„Zdieľajte, kým to nezmažú.“
„Médiá vám to nikdy nepovedia.“
„Okamžite pošlite všetkým známym.“
Takéto formulácie ešte automaticky nedokazujú, že ide o hoax. Sú však dobrým dôvodom spomaliť a začať overovať.
A dnes pribudla ešte jedna otázka:
Je vôbec fotografia alebo video skutočné?
S nástupom umelej inteligencie už totiž nestačí povedať: Veď som to videl na vlastné oči.
Niekoľko reálnych príkladov vyvrátených hoaxov a dezinformácií
Aby sme nezostali iba pri teórii, pozrime sa na niekoľko konkrétnych príkladov.
„Chemtrails dokazujú, že lietadlá rozprašujú nad ľuďmi nebezpečné chemikálie.“
Biele stopy za lietadlami sú kondenzačné stopy vznikajúce za určitých atmosférických podmienok. Neexistujú presvedčivé dôkazy o tajnom programe plošného rozprašovania jedov z dopravných lietadiel.
„Meteorologické radary SHMÚ slúžia na ovplyvňovanie počasia.“
Virálne príspevky spájali slovenské meteorologické radary s technológiami typu HAARP. Zariadenia však slúžia na monitorovanie oblačnosti a zrážok, nie na výrobu alebo ovládanie počasia.
„Fotografi čakali pripravení na útok na Kyjevsko-pečerskú lavru, takže Ukrajina o útoku vedela.“
Obrázky používané ako údajný dôkaz boli vytvorené umelou inteligenciou a obsahovali aj rozdiely oproti reálnej architektúre kláštora.
„Maďarský premiér Péter Magyar ukázal protestujúcim prostredník.“
Virálna fotografia bola digitálne upravená. Na pôvodnom zábere si Magyar chytal ucho.
„Prezident FIFA Gianni Infantino bol v priebehu niekoľkých minút na dvoch rôznych futbalových zápasoch.“
Jedna z fotografií používaných ako dôkaz bola upravená.
„Svetelné lúče spôsobili zemetrasenie vo Venezuele.“
Videá údajných červených lúčov sa šírili ako dôkaz súvislosti so zemetrasením, v skutočnosti však pochádzali z iného internetového obsahu a nedokazovali príčinu zemetrasenia.
„Rifeove frekvenčné prístroje dokážu vyliečiť rakovinu.“
Takáto univerzálna liečba rakoviny nebola vedecky preukázaná a zariadenia neprešli štandardnými klinickými skúškami, ktoré by takéto tvrdenia potvrdili.
A práve tieto príklady ukazujú ešte jednu vec.
Hoax nemusí byť iba veta.
Môže to byť fotografia.
Video.
Graf.
Vytrhnutý výrok.
Starý záber s novým popisom.
Alebo dokonca pravdivá informácia doplnená o úplne nepravdivý kontext.
Najťažšie je pochybovať o tom, čomu chceme veriť
Možno práve toto je najlepší test kritického myslenia.
Nie preverovať desaťkrát informáciu, ktorú zverejnil politik, ktorého nemáme radi.
Ale preveriť rovnako dôsledne informáciu proti nemu, ktorej by sme veľmi radi uverili.
Kritické myslenie totiž neznamená neveriť vláde.
Ani neveriť médiám.
Ani neveriť alternatívnym médiám.
Ani automaticky neveriť vedcom či fact-checkerom.
Kritické myslenie znamená požadovať primerané dôkazy bez ohľadu na to, kto niečo tvrdí – a byť pripravený zmeniť názor, keď sa zmenia dôkazy.
To posledné je možno zo všetkého najťažšie.
Pretože povedať „mýlil som sa“ vnímame často ako prehru.
Nemusí ňou byť.
Môže to byť dôkaz, že sme sa niečo nové dozvedeli.
A tak keď mi nabudúce niekto pod článok napíše, že šírim hoax, pokojne si jeho námietku vypočujem.
Len by som k slovu HOAX poprosil ešte jednu maličkosť.
Dôkaz.
Pretože ak chceme bojovať proti dezinformáciám, nemôžeme namiesto argumentov používať iba ďalšie nálepky.
A možno by sme si pred každým kliknutím na tlačidlo „zdieľať“ mohli položiť jednu krátku otázku:
Zdieľam to preto, že viem, že je to pravda – alebo preto, že chcem, aby to pravda bola?
Možno by bolo na internete zrazu o niečo tichšie.
Ale aj o dosť pravdivejšie.
---
Ak vám moje zamyslenia dávajú zmysel...
Píšem preto, lebo verím, že niekedy stačí jedna myšlienka, jedna veta alebo trochu iný pohľad na vec, aby sme sa na svet okolo nás pozreli inak.
Ak sa ti moje písanie páči, môžeš ma podporiť kávou tu: 👉 https://buymeacoffee.com/jaroslavliv
Pomôže mi to zvládať ďalšie hodiny pri písaní, hľadaní súvislostí a tvorbe ďalších článkov.
Ďakujem. ☕
