Slovensko sa znovu ocitlo na titulných stránkach – nie vďaka futbalovým úspechom či ekonomickým reformám, ale preto, že spolu s Maďarskom nebolo pozvané k rokovaniam o tzv. „dronovej stene“ – spoločnom európskom projekte, ktorý má posilniť ochranu východnej hranice EÚ a NATO pred hrozbou z Ruska.
Oficiálne vysvetlenie? „Odlišné postoje“. Preložené do ľudskej reči: nedá sa veriť našim lídrom ani len toľko, že by na rokovaniach neprevracali oči, neposielali esemesky Moskve a nevkladali do textu „priateľské“ dodatky o tom, že drony môžu lietať len s povolením Vladimira Vladimiroviča.
Slovenský déjà vu
Tí, čo majú slabšiu pamäť, možno zabudli, ale Slovensko už raz nosilo titul „čierna diera Európy“. Písal sa rok 1997, keď sa rozhodovalo o rozšírení NATO a EÚ. Zatiaľ čo naši susedia – Česi, Poliaci a Maďari – slávili pozvánky, Slovensko zostalo doma so zapnutou televíziou a fľašou borovičky. Dôvod? Mafia v politike, korupcia ako štátny program a premiér, ktorý verne slúžil vlastným záujmom, nie národu.
Dnes, takmer 30 rokov neskôr, sa história opakuje. Len mená sú iné, kulisy trošku modernejšie, ale scenár zostáva rovnaký: Fico a jeho družina opäť dokazujú, že ak existuje vlak do budúcnosti, Slovensko si vždy nájde spôsob, ako zostať na peróne.
Európa ide ďalej – my stojíme
Projekt „dronovej steny“ je niečo, čo by malo Slovensko vítať s fanfárami. Východná hranica EÚ, to je predsa naše teritórium. Namiesto toho sme sa ocitli na zozname „nepozvaných“ – presne tam, kam nás Fico svojím geopolitickým tancom medzi Moskvou a Bruselom dotlačil.
Ironicky, práve krajina, ktorá by mala najväčší záujem na posilnení ochrany hraníc, je dnes považovaná za riziko pre jednotu. NATO si už totiž zvyklo, že keď Slovensko príde na stretnutie, z jedného hlasovania je okamžite geopolitický kabaret.
Well done, Fico!
Slovensko tak opäť raz získava ocenenie, o ktoré nikto nestojí. Sme späť v titulnej úlohe „čiernej diery Európy“. A ak to pôjde takto ďalej, jediné, čo budeme exportovať do sveta, nebude know-how, inovácie či zelené riešenia, ale politický folklór – ako z demokratickej krajiny spraviť geopolitickú hanbu.
História sa, zdá sa, neustále opakuje. Lenže kým iné krajiny sa z nej poučia, my ju radi reprízujeme.
