Tento článok píšem práve dnes nie preto, že by mi ráno chýbala politická satira ku káve, ale preto, že ruský dron podľa rumunských úradov vletel do vzdušného priestoru Rumunska a narazil do bytového domu v meste Galați, pričom zranil dvoch ľudí. Rumunsko je členom NATO aj EÚ, čiže už sa nebavíme len o „vzdialenej vojne niekde na Ukrajine“, ako to radi balia do pohodlných viet niektorí mierotvorci na počkanie. Bavíme sa o tom, že ruská vojna čoraz častejšie klope na dvere Európy — nie diplomatickou nótou, ale dronom. A práve v taký deň je dobré položiť si jednoduchú otázku: keď ruské drony padajú na územie našich spojencov, prečo slovenský premiér stále znie skôr ako obhajca Moskvy než ako líder krajiny, ktorá patrí do európskeho bezpečnostného priestoru?
O čo tu vlastne ide?
Na Slovensku máme zvláštny politický úkaz. Premiéra členskej krajiny EÚ a NATO, ktorý sa pri každej téme spojenej s Ruskom tvári ako unavený mierotvorca, ale jeho argumenty až príliš často končia presne tam, kde začína záujem Kremľa.
Robert Fico samozrejme nepovie: „Dobrý deň, dnes zastupujem Vladimíra Vladimiroviča.“ To by bolo príliš lacné aj na slovenskú politickú scénu. On na to ide elegantnejšie. Raz hovorí o mieri, raz o plyne, raz o sankciách, raz o tom, že Ukrajina nemôže byť v NATO, lebo by bola tretia svetová vojna. Výsledok je však zvláštne konzistentný: Rusko má vždy dostať priestor, Ukrajina má byť trpezlivá a Európa má prestať „provokovať“.
Keď sa Fico vrátil k moci, jeho vláda zastavila štátnu vojenskú pomoc Ukrajine. Oficiálne preto, že Slovensko chce mier. Lenže problém je, že keď niekto napadne suseda, mier sa nedosiahne tým, že napadnutému zoberiete prilbu a poviete mu: „Skús sa s agresorom nejako dohodnúť.“ Reuters uviedol, že Ficova vláda po nástupe odmietla ďalší balík vojenskej pomoci Ukrajine a predtým sľubovala zastaviť oficiálnu vojenskú pomoc.
Potom prišli výroky o NATO. Fico vyhlásil, že Ukrajina v NATO by znamenala základ pre tretiu svetovú vojnu. To znie dramaticky, skoro ako trailer na katastrofický film. Lenže politicky to znamená jediné: Ukrajina má zostať v bezpečnostnej šedej zóne. A hádajme, komu taká šedá zóna historicky vyhovuje? Nie, nie je to občanovi v Užhorode ani matke v Charkove. Rádio Slobodná Európa informovalo, že Fico avizoval odmietnutie ukrajinského členstva v NATO práve s argumentom „World War III“.
Ešte zaujímavejšie bolo, keď Fico v januári 2024 tvrdil, že v Kyjeve „nie je vojna“, zatiaľ čo práve v ten deň dopadali na Ukrajinu ruské rakety. To je už vyššia škola politickej optiky: keď realita nesedí s naratívom, treba vymeniť realitu. Reuters túto epizódu opísal v kontexte jeho návštevy Ukrajiny a postojov k vojenskej pomoci.
A potom tu máme sankcie. Fico opakovane tvrdí, že sankcie poškodzujú viac Európu než Rusko. Samozrejme, každá sankcia má cenu. Lenže sankcie nie sú wellness pobyt pre ekonomiku. Sú politický nástroj proti štátu, ktorý rozpútal vojnu. Keď premiér členskej krajiny EÚ neustále zdôrazňuje hlavne bolesť sankcií, ale oveľa menej bolesť bombardovaných miest, tak z mierotvorcu sa veľmi rýchlo stáva tlmočník ruských sťažností. Reuters v roku 2025 písal, že Fico odmietal zapojenie Slovenska do európskych schém financovania vojenskej podpory Ukrajiny a kritizoval sankcie voči Rusku ako škodlivé pre Európu.
Najsilnejší obraz však prišiel v decembri 2024: Fico v Moskve u Putina. V čase, keď sa riešil koniec tranzitu ruského plynu cez Ukrajinu, slovenský premiér cestoval do Kremľa. Vraj kvôli plynu, mieru a pragmatizmu. Lenže v politike symboly hovoria často hlasnejšie než tlačové vyhlásenia. A symbol premiéra krajiny EÚ, ktorý sedí pri Putinovi v Kremli, zatiaľ čo Ukrajina bojuje o prežitie, je veľmi silný. Reuters uviedol, že išlo o zriedkavú návštevu lídra EÚ v Moskve od začiatku ruskej invázie v roku 2022.
Následne Fico kritizoval Ukrajinu za nepredĺženie tranzitu ruského plynu a naznačoval protiopatrenia vrátane možnosti zastavenia záložných dodávok elektriny. V preklade: keď sa Ukrajina nechce podieľať na biznise s agresorom, Slovensko sa urazí. Ukrajinská strana to označila za postoj, ktorý hrá do karát Putinovi. Reuters informoval, že Zelenskyj obvinil Fica z otvorenia „druhého energetického frontu“ proti Ukrajine a ukrajinské ministerstvo zahraničia hovorilo o tom, že Fico sa stavia na Putinovu stranu.
"Chcem mier" - Prečo sa Ukraina proste nevzdá?
Ficova obhajoba má vždy rovnakú štruktúru. Najprv povie, že chce mier. Potom dodá, že zbrane predlžujú vojnu. Potom povie, že sankcie nefungujú. Potom naznačí, že Ukrajina musí byť realistická. A nakoniec z toho vyjde, že jediný, kto by mal dostať to, čo chce, je Rusko.
To nie je mierová politika. To je politická advokácia agresora zabalená do slov o zdravom rozume.
Samozrejme, Fico nie je jediný európsky politik, ktorý volá po rokovaniach. Rokovania budú raz nevyhnutné. Ale rozdiel je v tom, či hovoríme o rokovaniach ako o ceste k spravodlivému mieru, alebo ako o elegantnom názve pre kapituláciu slabšieho. Lebo ak mier znamená, že Rusko si nechá, čo ukradlo, a Ukrajina sa má poďakovať, že neukradlo ešte viac, potom to nie je mier. To je len lúpež s diplomatickým protokolom.
Fico sa rád stavia do pozície človeka, ktorý „hovorí pravdu, ktorú sa iní boja povedať“. Lenže niekedy to vyzerá skôr tak, že hovorí presne tú vetu, ktorú by Moskva rada počula v európskej debate. Nie ako ruský minister. Nie ako hovorca Kremľa. Skôr ako advokát, ktorý síce nemá logo Ruskej federácie na vizitke, ale jeho záverečná reč pravidelne znie: „Vážený súd, môj klient Vladimir Vladimirovič bol nepochopený.“
A čo na záver?
A tu je problém. Slovensko nepotrebuje premiéra, ktorý bude v Bruseli vysvetľovať, prečo má Rusko svoje dôvody. Slovensko potrebuje premiéra, ktorý pochopí, že keď susedovi horí dom, prvá otázka nemá byť: „A koľko ma bude stáť voda?“
Lebo ak dnes nazveme cynizmus pragmatizmom, zajtra môžeme nazvať závislosť suverenitou a pozajtra okupáciu mierovým kompromisom.
A presne vtedy sa z politiky stáva divadlo, kde agresor hrá obeť, obeť je označená za problém a slovenský premiér stojí v rohu javiska s kufríkom plným argumentov, pripravený brániť klienta.
Nie Slovensko.
Nie Európu.
Ale Vladimíra Vladimiroviča.
