Na Slovensku máme premiéra, ktorý už dávno objavil liek na nepríjemné otázky: ignoranciu, aroganciu a štipku sebavedomia miešanú s pocitom neomylnosti. Najnovšie to predviedol na videu, kde „gentlemansky“ odkázal novinárke z Denníka N, že jej názor ho nezaujíma, lebo, hádajte čo – nie je politik.
Podľa tejto logiky by sme sa vlastne všetci mali prestať vyjadrovať k čomukoľvek, čo sa deje vo verejnom živote. Nie si politik? Tak šup späť k telke, zapni si telenovelu a nechaj rozhodovanie na „elitu“. Lebo predsa len – kto iný ako Fico a jeho družina by mal vedieť, čo je pre krajinu najlepšie?
Novinári sú však v demokracii niečo ako nepríjemné zrkadlo. Ukazujú vrásky, špinavé škvrny a občas aj tie skutočné dôvody, prečo politici nespia úplne pokojne. Preto sú terčom útokov. Lebo zatvoriť oči pred realitou je jednoduchšie, než priznať chyby.
Otázka ale znie: kto je vlastne rovnocenným partnerom pre pána premiéra?
Brusel? Nie, tam radšej len pobehuje po chodbách a hľadá spriaznené duše v štýle Orbána.
Rusi? Jasné! Tam je partnerstvo jasné, tam sa nikto na nič nepýta.
A doma? Doma sú partneri asi len tí, čo potichu prikyvujú.
Novinári by mali byť prirodzene protiváhou moci – sú tu preto, aby kládli nepríjemné otázky a dávali hlas tým, ktorých politici najradšej nepočúvajú. A ak si niekto myslí, že názor človeka, ktorý nie je politik, nemá váhu, tak to už nie je demokracia. To je fraška.
Možno by si mal Fico uvedomiť, že nebyť novinárov, tak by dnes jeho kariéra vyzerala úplne inak. Pretože bez médií by nemal na koho hádzať vinu a komu ukazovať prstom. A to by bola pre neho asi tá najväčšia tragédia.
Zdroj foto: (gettyimages)
