Niekedy mám pocit, akoby sa Slovensko nerozpadalo v dôsledku nejakej živelnej pohromy, ale pod váhou vlastnej ľahostajnosti.
Pozerám sa na to z diaľky – z Anglicka, kde aktuálne žijem – a možno práve ten odstup mi umožňuje vidieť veci o niečo ostrejšie. Je smutné sledovať, ako sa ľudia, ktorí majú úprimnú snahu hovoriť o problémoch, okamžite nálepkujú ako „štváči“, „liberáli“ či „zradcovia“. Len preto, že si dovolia vysloviť nahlas, že niečo v krajine nefunguje.
Áno, nie som každý deň na Slovensku. Ale ver mi – Slovensko mám v hlave aj v srdci denne. A s narastajúcou obavou sledujem, že sa z našej krajiny stáva miesto, kde sa človek nemusí báť v tmavej uličke, ale vo chvíli, keď povie pravdu.
Táto polarizácia spoločnosti nie je náhodná. Je to taktika.
Rozdeľuj a panuj – stará stratégia, ktorá u nás stále funguje. Kým sa ľudia hádajú medzi sebou, hľadajú si nepriateľov v susedoch, v názorových oponentoch, v médiách, nevidia tých, ktorí im zatiaľ rozkladajú zdravotníctvo, školstvo, súdnictvo aj morálny kompas.
Putin na gauči
A čo ma zaráža najviac? Že v čoraz väčšej časti spoločnosti nachádza pochopenie ruská agresia. Niektorí už ani nevnímajú vojnu ako zlo. Veria, že Rusko je „normálne“ a Západ „pokazený“. Niektorí možno z naivity, iní z hnevu, ďalší preto, že už neveria nikomu – len tomu, kto kričí najhlasnejšie.
Toto nie je len „iný názor“. Toto je dôsledok rokov zanedbanej výchovy a vzdelávania, podceneného kritického myslenia a prehliadanej frustrácie.
Tak kde sme zlyhali?
Možno v tom, že sme viac investovali do bilbordov ako do ľudí.
Že sme dopustili, aby školstvo chátralo, a teraz sa čudujeme, že ľudia nevedia rozoznať fakty od dojmov.
Možno aj v tom, že sme stratili vieru, že pravda má silu – a že slušnosť nie je slabosť.
Ale hlavne v tom, že sme dovolili, aby tí rozumní, pokojní a úprimní prestali hovoriť nahlas. Že to vzdali, unavení z kriku a výsmechu.
Ale ešte to nemusí byť koniec.
Ja stále verím – aj keď možno naivne – že v tejto krajine je viac dobra než zla. Že to v sebe máme. Že vieme diskutovať bez nenávisti. Že vieme nesúhlasiť bez toho, aby sme sa zničili navzájom.
A že Slovensko môže byť krajinou, kde sa ľudia neboja hovoriť pravdu – aj keď to nie je pohodlné.
Ak to cítiš podobne, ozvi sa. Napíš. Povedz svoj názor. Nie kvôli mne – ale kvôli sebe, kvôli budúcnosti. Ticho nás nikam neposunie.
