Krátko pred večerom, keď som aj s rodinkou kráčal popri nábreží Temže v Londýne, zastavil som sa pri stene, ktorá už z diaľky pôsobila neobyčajne. Tisíce a tisíce červených sŕdc nakreslených rukou bežných ľudí. Každé srdce predstavuje jedného človeka. Nie číslo v grafe. Nie záznam v nemocničnom systéme. Nie anonymnú „obeť pandémie“. Človeka. So životom, rodinou, plánmi, strachmi aj nádejami.
A v tej chvíli ma to zasiahlo. Nielen ten vizuálny dopad, ale hlavne to, ako sme to celé pochovali. Rýchlo. Hlboko. Bez pohrebu pamäte.
Z Covidu-19 sa stala najväčšia politická hra posledného desaťročia.
Zatiaľ čo v prvej vlne ľudia zdieľali chlieb, tlieskali zdravotníkom z balkónov a šili si rúška z ponožiek, druhá a tretia vlna už bola iná. Rozdelili nás. Na „prebudených“ a „ovce“, na „fašistov“ a „konšpirátorov“, na „vakcinačných agentov“ a „hrdinov slobody“.
Niektorí bojovali o zdravie, iní o lajky.
A kým sme sa hádali o tom, či rúška zabíjajú mozgové bunky, zabudli sme na tie milióny, ktoré pandémia naozaj zabila. A hlavne — zabudli sme, prečo by nás to malo ešte zaujímať.
Politici sa predháňali v opatreniach, ktoré buď nemali logiku, alebo boli zavedené s meškaním. Krízové štáby sa menili na PR agentúry. Z expertov sa stali „influenceri“. Z influencerov zasa „alternatívni vedci“.
A celé sa to rozplývalo v jednom veľkom informačnom chaose.
Realita bola zatiaľ takáto:
6,9 milióna potvrdených mŕtvych po celom svete.
Desiatky miliónov pozostalých.
Nevyčíslené množstvo duševných porúch, vyhorení a traumatizovaných zdravotníkov.
A miliardové zisky pre niektoré firmy, ktoré by bez pandémie možno nikdy nevystrelili do výšin.
Konšpirácie a panika vyplnili priestor, ktorý tu zanechala nedôvera, netransparentnosť a strach. A keď štát neodpovedá jasne, odpovie TikTok.
Dnes? Dnes sa slovo „Covid“ vyslovuje s rovnakým trápnym rozpakoch ako „ex“ na rodinnej oslave. Nehodí sa. Nepasuje. Nie je vhodné to znovu otvárať. Už sme predsa ďalej.
Ale tá stena pri Temži tam stále stojí. A pripomína mi, že sme niečo nedopovedali. Možno niečo neodpustili. A rozhodne sme ešte nepochopili, čo nás to vlastne malo naučiť.
No a na záver:
Tento článok nie je výkrikom za pravdu. Je tichou otázkou:
Kto všetko musí ešte zomrieť, aby sme sa prestali hádať a začali pamätať?
