V našom biznise sa stretávame s trendom, ktorý má tak trochu tragikomický dozvuk: klienti odmietajú zadarmo dostupné služby a financovanie, ktoré by im mohlo zlepšiť meno, konkurencieschopnosť aj služby zákazníkom — a to hoci ide o granty alebo iné formy podpory, ktoré ich nemajú nič stáť (resp. len minimum námahy).
Prečo ako národ tak skepticizujeme?
Tu sú možné dôvody a fakty, ktoré naznačujú, že Slovensko skutočne prežíva určitý druh skepticizmu — voči EU grantom, štátnej podpore, aj voči „darovaným koňom“.
Čo vieme o slovenskom „grantovom strope“
Absorpcia eurofondov (EU structural & cohesion funds) bola v období 2014-2020 na Slovensku podpriemerná.
K 31. decembru 2021 bolo vyčerpané len 55% platieb z EU podľa štúdie „Absorption performance of EU funds in Slovakia in 2014-2020“.
Slovensko bolo koncom tejto programovej periódy jedným z krajín s najhoršími výsledkami v absorpcii — Euractiv uvádza, že v rámci 2014-2020 sme „second-worst“ (druhá najhoršia po Chorvátsku) keď ide o percento využitých prostriedkov.
Napríklad regióny a mestá pomaly prijímajú projekty – podľa ministra investícií Samuel Migaľa je absorpcia v rámci tzv. “Slovakia Program” v regiónoch len ~ 6 % z ~ 1,4 miliardy €. To znamená, že z veľkého balíka sa podpísalo málo kontraktov.
Ďalšia vec: nadbytočná byrokracia. Čas od zverejnenia výzvy cez prípravu projektu, hodnotenie, po konečné vyčerpanie – môže to trvať roky, čo pre mnohých znamená: „to sa nestíha“ alebo sa to neoplatí.
Tiež kontrola verejného obstarávania a auditov: sú také prísne / byrokratické, že mnohí sa boja rizika, sankcií, zle napísaných dokumentov, formálnych chýb, ktoré môžu znamenať, že grant bude odmietnutý, alebo že donor si vypýta peniaze späť. (Toto je viac „neoficiálne“ — z rozhovorov, skúseností vo firme, kolegov, článkov, kde sa spomína: „čo ak sa niečo pokazí?“)
Granty a financovania, kde sme meškali / nevyužili ich plne
Tu sú konkrétne prípady / sumy a iniciatívy:
Slovakia Program – spomínaná čiastka ~ 1,4 mld. € určená pre vyššie územné celky a mestá, z ktorej sa do kontraktov dostalo len asi 66 miliónov, teda ~ 6 %.
Recovery and Resilience Plan (RRP) – podľa Správy Najvyššieho kontrolného úradu (SAO) Slovensko ku koncu 2024 vyčerpalo z ne-rozpočtovej časti (non-budgetary funds) len ~ 54,2 % príslušnej alokácie. Tiež existuje riziko strat našich finančných prostriedkov, ak sa nevyužijú milníky a ciele.
Z ostatného: ministerstvo tvrdí, že spracovanie žiadostí o nenávratný finančný príspevok sa zrýchlilo – z priemeru cca 80 dní na ~ 43 dní. Ale stále možno existuje vnútorný skepticizmus, keď aj táto doba je pre niektorých „too long“ alebo neistá.
Prečo Slovensko skeptizuje — možné psychologické / kultúrne + praktické príčiny
Tieto dôvody sa zväčša prelínajú:
1. Strach z byrokracie a chýb
Ľudia či podniky sa boja, že napriek zadarmo dostupnému financovaniu bude príliš veľa papierovania, formálnych požiadaviek, kontroly. A ak sa niečo spraví trochu inak, hrozia sankcie, vrátenie peňazí.
2. Neistota ohľadom trvania a stability
Granty často prichádzajú, ale pravidlá sa môžu meniť, vláda sa môže zmeniť, podmienky sa často upravujú, časové limity sú krátke alebo nevýhodné. Podnikateľ nevie, či sa na to spoliehať.
3. Nízká dôvera v inštitúcie
Ak klienti počuli prípady, kde granty boli sťažené, projekty neschválené kvôli formálnym detailom, kde sa financovanie odkladalo, alebo kde štát či úrady „zahodia“ peniaze kvôli chybným procesom, dôvera je oslabená.
4. Skepsa z minulosti
Skúsenosti, že „niečo zadarmo“ býva spojené s obmedzeniami, výnimkami, nevýhodnými podmienkami, alebo reálne že nie všetko funguje – či už kvôli korupcii, zlému manažmentu alebo omeškaním. To vedie k pasívnemu postoju: radšej neriskovať.
5. Nedostatok schopností a zdrojov
Aj keď grant je k dispozícii, nie každý má kapacity: ľudí, znalostí, času, odbornosti (napr. prácu s projektovými tímami, administratívne podklady). Pre menších podnikateľov/klientov môže byť protekcne náročné venovať sa všetkým požiadavkám.
6. Kultúra “počkaj, neviem, či sa oplatí”
Nechce sa angažovať, keď je riziko, že to nebude stáť za námahu. Keď nie sú jasné výhody, sú citeľné potenciálne nevýhody (čas, stres, riziko) – tak ľudia radšej nepôjdu do toho.
Ironická reflexia
Predstavte si, že vám niekto dá moderný showroom zadarmo, zaplatí reklamu a privedie zákazníkov – a vy poviete: „Nie, ďakujem, ostanem pri búdke z vlnitého plechu". Alebo ak by vám niekto povedal: „Vieš čo, dostaneš peniaze na zateplenie, na fotovoltaiku, na energetickú efektivitu domu – úplne zdarma, ale musíte vyplniť formulár.“ A ty sa rozhodneš: „Nie, nerobím to – je to komplikované.“
A toto sa deje — a nie je to len o tom, že ľudia sú pohodlní; je to aj o tom, že sa boja, že to skončí zle, že bude skrytý háčik, že výsledok nebude podľa očakávania.
Čo by pomohlo (a čo by mohlo zmeniť skepticizmus na ochotu)
Zjednodušenie administratívy – menej papierovania, jasné pokyny, menej byrokratických párov očí; viac automatizácie.
Lepšie informovanie – kampane, ktoré ukážu konkrétne príklady firiem/ľudí, ktorí využili granty a dopad bol reálny, jednoduchý.
Dlhšie lehoty, flexibilita – ak sú výzvy tak, že termíny sú krátke alebo náročné na prípravu, mnoho sa ani nepokúsi.
Garancie / „bezpečné päty“ – ak úrad či štát dá záruky, že pri menších formálnych chybách nebude hneď katastrofa, ľudia sa budú menej báť.
Podpora kapacít – školenia, poradenská pomoc pri príprave projektov, pomoci s komunikáciou s úradmi.
Transparentnosť a príklady z praxe – viditeľné úspechy, jasné čísla, menej prípadov, kde grant znamenal viac práce ako osohu.
Na záver:
Slovensko má potenciál byť úspešným príbehom udržateľnosti a inovácií, no namiesto toho sa často stávame príkladom zmeškaných príležitostí. Fondy a granty, ktoré by mohli posunúť firmy aj verejný sektor vpred, ostávajú nevyužité. Prečo? Lebo sa bojíme byrokracie, máme nízku dôveru voči inštitúciám a často radšej povieme „nie“, než aby sme riskovali.
Ironicky povedané, Slovensko je krajina, kde „zadarmo“ znamená podozrivé a „príležitosť“ často vyhodíme von oknom.
A tak si ich rozdeľujú ľudia ktorí ich využivajú na všetko možné, len nie dobro pre komunitu.
Ale možno práve tu je šanca: ak dokážeme prelomiť tento skepticizmus, môžeme konečne začať využívať to, čo nám svet ponúka — a prestať sa tváriť, že sa nás to netýka.
