Aj takouto krajinou vedie bežkárska trasa na Silickej planine. Planiny poskytujú pre bežkárov ideálny zvlnený teren. Bohužiaľ, globálne oteplenie spôsobilo, že nie každý rok sú na planinách dobré snehové podmienky.
Bežkovať som sa naučil už na základnej škole. Niekedy to fungovalo. Vďaka súdruhovi učiteľovi Slovákovi a ďalším súdruhom učiteľom v okrese a na Slovensku vôbec deti už na základnej škole dostávali dobrý fyzický základ. Vo všetkých základných športoch fungovali okresné, krajské a celoslovenské súťaže a všetky školy sa do nich zapájali. Dodnes si s vďakou spomínam nielen na súdruha učiteľa Slováka, ale aj na súdruha vedúceho Tureka z Okresného domu pionierov, vďaka ktorým sa mi pohyb stal nevyhnutnou potrebou na celý život a bazálny metabolizmus považujem stále len za nevyhnutné zlo.
Celoslovenská súťaž v behu na lyžiach sa myslím volala: „Cena Kamaráta". Bola to výzva. Museli sme sa do nej zapojiť. V školskom sklade športových potrieb sme vyfasovali drevené bežky sovietskeho typu s viazaním Nordic norm (vtedy sme ale netušili, aká to je norma) a tiež topánky. Palice sme mali bambusové. Priamo zo školského ihriska sme vyšli do sadov za dvormi vo svahu Rimpergu a smerom do Kobeliarskej doliny sme si vyšľapali asi dvojkilometrový okruh. Trénovali sme aj na hodinách telesnej výchovy a potom ešte po obede až do tmy. Úplne nás to pohltilo. Žiadny iný šport ma dovtedy (ani odvtedy) nezaujal tak, ako bežky. Chceli sme vyhrať aspoň okresné preteky, aby sme postúpili ďalej. Riadne sme na sebe tvrdo pracovali. Vnútro-tímová rivalita nás hnala dopredu. Išli sme na tréningu až dušu vypľuť.
To sa nakoniec muselo prejaviť a okresnú súťaž v Muráni sme my, Nižno-slanci, skutočne vyhrali. Priplietol sa nám tam iba jeden Vyšno-slanec - tuším sa volal Krišťák - a tak sme postúpili na celoslovenské kolo Ceny Kamaráta, ktoré sa konalo na Donovaloch. Tréning sme ešte vystupňovali. Musíme tam predsa zabodovať. Konfrontácia so slovenskou špičkou nás uzemnila už na internáte v Ružomberku, kde sme boli ubytovaní. Všetci boli o hlavu vyšší. Výstroj bola neporovnateľná. Naše ťažké bežky sa s ich ľahkými hickorovými „Jervinami" nemohli porovnávať. Súdruh vedúci Turek sa nás snažil trochu upokojiť dokonalou prípravou lyží na zajtrajší pretek. Mazanie je dnes mágia a v roku 1969 to platilo tiež. Dobre namazať lyže s tým biednym výberom voskov značky Skivo a Drix bolo skutočné umenie.
Ďalší šok sme zažili na Donovaloch. Len čo sme vystúpili z autobusu, skoro nás odfúklo na juh do teplých krajín. Taký severák som u nás doma medzi horami nikdy nezažil, a teda som v takýchto podmienkach ešte nikdy nelyžoval. Nebol som na to ani oblečený. Domazali sme ešte lyže podľa aktuálnych podmienok a vedúci namazal aj nás hrubou vrstvou opaľovacej nivei, aby sme neomrzli a išli sme na štart.
Na premrznutý, prefúkaný firn sme žiadny vhodný vosk nemali. Po sto metroch som išiel na dreve. Od štartu sme vyrazili južným smerom. Vosk nebol dôležitý, išli sme na veterný pohon. Na kopec som vybehol stromčekom. Tu ma predbehli dvoje „nestromčekujúce" jerviny. Na hrebeni sme zabočili východným smerom. Ledva som sa udržal na nohách. Vietor bol taký silný, že mi doslova vysával vzduch z pľúc. Ak som sa chcel nadýchnuť, musel som hlavu otočiť na juh. Možno by bolo lepšie sa nadýchnuť severným smerom. Raz som to aj skúsil. Okamžite som oslepol a ústa mi zapchal závej. Okolo prehučali ďalšie hickory. Z hrebeňa sme sa vracali po zjazdovke. V živote som dovtedy taký kopec nezjazdil ani na svojich kantahárových zjazdovkách, nie to na bežkách. Ešte šťastie, že ma vietor trochu brzdil. Aj tak som sa dva razy poriadne strepal a kým som sa pozbieral, predbehli ma ďalší. Do cieľa sme sa vracali SZ smerom proti vetru mierne do kopca. Tu sa v plnej miere prejavilo nesprávne mazanie a cieľový čiaru som krok-sun-krok preťal vyčerpaný na smrť. Bol to úplný prepadák rožňavskej lyžiarskej školy. Dušan skončil najlepšie, mal z nás najlepší klasický bežecký štýl. Krišťák bol tuším 83. a ja som sa nakoniec heroickým výkonom natlačil do prvej stovky. Bol som unavený, sklamaný zo svojej slabosti, iba omrznutý som vďaka prezieravosti súdruha vedúceho nebol.
Po takomto fiasku som mal na bežky zanevrieť na celý život. Ako to však býva podľa zákonov enantiodromie, opak sa stal pravdou. Občas, ak ma niekto spozná a pýta sa: „To Vy ste ten jaskyniar? Však?", mal by som popravde odpovedať: „Nie. Ja som ten, čo chodí na bežky." Preto dnes nie som v žiadnej jaskyni. Napadol nádherný sneh a ani neviem koľký krát už od rána šliapem na bežkách z Pače poza Capkov vrch do Uhornianskeho sedla a odtiaľ ďalej na Biele skaly a Hekerovú. Čaká ma 15 km dlhé stúpanie v nádhernom hlbokom snehu s prevýšením takmer kilometer a potom úžasný nekonečný zjazd po vlastnej stope naspäť. Teší ma pomyslenie, že tak ako ja teraz stúpam na hrebeň Rudohoria, na opačnej strane republiky stúpa moja dcéra na bežkách na hrebeň Malých Karpát. A ostatní nech sa bežkujú hoci na internete.
Foto galéria:
Po kliknutí sa väčšina fotiek zväčší.
Cesta okolo Capkovho vrchu vedie po lesnej zvážnici lemovanej nádhernými stromami.
Chata pri bývalej lesnej škôlke. Priestor je ohradený krásnymi brezami. Stromčeky sa tam už dnes nepestujú. Dnes asi stačí iba rúbať, sadiť sa už nemusí.

Obloha bola až odporne modrá. Vďaka tomu však tieto brezy vynikli.

Inoväť kúzlila aj na smrekovcoch.
Uhornianske, alebo tiež Panské, sedlo má nadmorskú výšku 1000 m. Nádherné miesto narúša intenzívna ťažba dreva v okolí. Impozantná Pipítka je takmer úplne oholená holorubmi. Ťažba stromov holorubným spôsobom by malo byť zločinom proti ľudskosti. Ešte pred 10-timi rokmi som pod Pipítkou stretol svorku vlkov. Dnes tam stretnete iba ak traktor.

Opačným smerom na Biele skaly sa zatiaľ neťaží. Dokedy ešte? Aj vďaka tomu tu môžete zažiť takúto rozkoš - šliapať si stopu nádherným neporušeným snehom.
Vietor má svoje cesty. Na tomto mieste vedie jeho diaľnica. Bol tu menší polom, ktorý je už odťažený. Vďaka tomu je tu pekný výhľad do Rožňavskej kotliny a priľahlého Rudohoria. Sú tu aj čerstvo polámané stromy. Ani hore na Bielych skalách takýto vietor nefúka.
Pocit ticha a osamelosti by bol dokonalý, pokiaľ by ho občas nenarušilo lietadlo. Kde sa na to hrabú lyžiarske centrá. Tam lietadlá vôbec nepočuť.
Asi po 2 kilometroch z Uhornianskeho sedla vystúpame 200 m a dostaneme sa na Biele skaly. Tu odbočuje červená značka na hrebeňovku Rudohoria smerom na Baračku. Rovno sa žltou značkou dostaneme na plošinu Bielych skál.
Na vrchu Bielych skál je takmer rovná plošina ako na Silickej planine. Načo mám chodiť na Donovaly, keď môžem mať toto.
Na sever od Bielych skál pokračuje bočný hrebeň smerom na Hekerovú. "Vrchol" je vo výške 1260 m. Vedie tam žltá značka, dnes v zime kvôli snehom zváľanej mladine ťažko priechodná.
Takto to dopadne, keď sa vietor so snehom a stromami hrajú na sochy. Evidentne prehral iba vietor.
Spod Hekerovej je nádherný výhľad na Vysoké Tatry. Kazí ho iba "do hola" vyrúbaný Zlatý stôl. Je to najvyšší kopec Volovských vrchov - 1322 m. Cez také holoruby sa mi tam už ísť ani nechce. Idyla už nie je dokonalá! Škoda.