Najmenšie deti (6,7 rokov) musia ísť po prehliadkovej trase so sprievodcom, ktorý sa o nich všemožne stará, aby prehliadku bezpečne zvládli. Nedovolíme predsa, aby sa našim maličkým v jaskyni čokoľvek stalo. Logicky teda musíme s nimi nadviazť kontakt - skamarátiť sa - aby sa dieťa v jaskyni cítilo dobre a spolupracovalo. Asistujeme im preto pri vystrojovaní - schováme nohavice do ponožiek, obliekame kombinézu, „zavazujeme střevíček"...Môžeme s deťmi žartovať, napríklad o kombinéze pre gibona, keď im vyhrňujeme rukávy, aby im neviseli až po kolená. Väčšinou sa nám to podarí a návšteva jaskyne je radosť pre obidve strany. U Denisky NIE.
Nohavice, ktoré by sa jej ťahali po zemi, som jej schoval do ponožiek; obliekol som jej kombinézu; zaviazal som jej šnúrky na topánkach, aby jej moderné „nasúvačky" nespadli niekde do podzemnej rieky; zapol istiaci opasok a nastavil prilbu. Výsledok bol strašný. Dieťa sa uzavrelo nepreniknuteľnou barikádou a prestalo komunikovať s vonkajším svetom. To som ešte nikdy nevidel: handrová bábika učupená pri zemi, brada vrazená hádam až do srdca, ruky voľne splývali po zemi. Nereagovala na nič. Nezabrali mamine argumenty, dohováranie, ani vyhrážky. Myslel som si, že má strach. Ako hlboko som sa mýlil.
Nakoniec zabralo vydieranie: "Ja sa na to už týždeň teším a kvôli tebe jaskyňu neuvidím! To je najkrajšia jaskyňa, akú môžeš vidieť." Na to zahundrala niečo v tom zmysle, že je to najškaredšia jaskyňa na Svete, ale zdvihla sa čiastočne a v akomsi topornom predklone s hlavou stále zvesenou sa pobrala ku vchodu. Nepáčilo sa mi to, ale mnoho detí už dokázalo v jaskyni prekonať strach, niektoré možno aj navždy, tak som ju zobral za handrovú ruku a ťahal som ju za sebou do jaskyne. Napriek kŕču išla dobre. V Perejovom dóme, kde treba preliezť po balvanoch, na chvíľu vypadla z roly. Prvýkrát som pocítil, že držím ruku, nie handru. Spenená podzemná rieka môže byť silnejší argument, ako mamino naliehanie. Cez lanový traverz takéto deti väčšinou prechádzajú samy. Ak už dočiahnu na horné lano, pomoc im netreba. Deniskina výška sa nedala vizuálne určiť (kôpka nešťastia väčšinou merateľnú výšku nemá). Preto som sa rozhodol, že pôjdeme po lane spolu. Už po pár krokoch mi došlo, že to bola chyba. Deniska na horné lano dočiahla a ja jej to iba zbytočne sťažujem. Mama ju pochválila ako šikovne prešla. Spoza barikády sa ozvali konečne nejaké zvuky. Až na tretí raz sme pochopili, čo hovorí: „Keď ujo si myslí, že ja to sama nedokážem." Vtedy mi to došlo. Denisku som na lavičke obkročil a od teraz išla sama a prvá.
Sama zvládla dokonca aj lezecký úsek v Abonyiho dóme, kde iné deti pracne prekladáme. Bez problémov pretraverzovala aj šikmý traverz ponad potok. Ja som len „nestranne" dozeral na jej počínanie. Ďakujem pekne za takú nestrannosť! Nenápadne som musel byť všade tam, kam by mohla spadnúť. Z jaskyne som vyšiel fyzicky aj emocionálne vyčerpaný, ale Deniska zdá sa bola so sebou spokojná.
Deniska má asi vážny problém. O jeho podstate nič nevieme a špekulovať nebudeme. Deti potrebujú nielen bezhraničnú lásku ale aj mantinely, aby sa mohli správne vyvíjať. Rovnako však potrebujú rešpekt a Deniska mi to razantne pripomenula. Jej návšteva v Krásnohorskej jaskyni bol pre mňa silný zážitok, ale nechcel by som ho opakovať. Dúfam, že na koniec to bol zážitok aj pre Denisku a rada sa sem znova vráti. Môžem jej sľúbiť, že ju budem rešpektovať takú, aká je.
