Máme iba 3 hodiny na presun na sever. Musíme ešte prekonať členitý asi 100 m vysoký svah na vrcholovú plošinu Churí. Skalný podklad je vzácny. Vyskytuje sa iba v okolí menších vežičiek. Inak nepríjemný močiar. Výstup je ťažký. Ešte sa len učím rozoznávať rôzne typy porastu a ich únosnosť. Aj preto občas zapadnem po koleno a s vypätím síl vybehnem na pevnejší podklad. Ide to pomerne dobre, dá sa totiž zapadnúť aj po pás. Veľmi pomáhajú trekové palice. Vrcholová plošina je dokonalá pustatina. Nemôžem sa vzdať myšlienok na Froda so Samom, ako sa vedení Glumom plahočia cez Emyn Muil (mŕtve močiare) k bránam Mordoru. Povaha nášho vodcu nie je nepodobná tej Glumovej, jeho motivácia je však pozitívna, preto sa s dôverou spoliehame na jeho schopnosti. Pustatinu Churí neoživujú duše mŕtvych, ale rôzne endemitické rastliny. Aj tak je pocit odlúčenosti dokonalý.
Lanový transport na horné plató nám trval 4 hodiny. Vzhľadom na zložitosť terénu, to považujem za povzbudivý výsledok. Ana si už len napraví kontaktné šošovky a môžeme vyraziť.
Prechádzame cez oblasť s hlbším močiarom, na ktorom plávajú ostrovčeku hustej kompaktnej trávy. Treba sa správne trafiť a pripraviť sa na to, že sa vám podklad pod nohou zavlní. Akoby nás nejaká tajomná sila ťahala do hĺbky. Silné pocity v oblasti plexus solaris postupne ustupujú. Je to celkom príjemné a zábavné. Pripadám si ako tá žaba v klasickej počítačovej hre - Frog. Iné porasty držia omnoho menej. Najhoršie sú lúky Chimanteí, kde sa s ťažkým batohom zabárame pri každom kroku 20 cm do močiara a stále hrozí hlbší ponor. Na ten je potrebné zareagovať rýchlymi ľahkými krokmi typu Legolas (keď už putujeme Stredozemou). Strašne to vyčerpáva. Na dlhší oddych však nemáme čas, a tak oddychujeme iba čakajúc na oneskorencov, ktorých by sme nemali stratiť v blížiacom sa šere večera. Občas narazíme na menšie bizarné skaly trčiace z močiara, o ktoré si môžeme na chvíľu oprieť batohy a uľaviť tak chrbtom. Využívam takúto skalku, aby som sa mohol rozhliadnuť po okolí. Žiadne griety, len močiarna pustatina. Napravo vidno plytké údolie západnej rieky a ďaleko za ním akési skalné mesto. Spoza okrajov na juhu a západe vystupujú vyššie mesety masívu Chimanta. Na severe vidno tiahly svah, ktorý musíme zdolať. Okolitý svet sa prepadol do ničoty.
Krajinu hornej plošiny Churí okrem endemitickej flóry oživujú miestami drobné pieskovcové vežičky.
Postup močiarom veľmi vyčerpáva. Občasné suchšie vyvýšeniny využívame na oddych. Stáť na jednom mieste priamo v močiari sa neodporúča.
Ana je "umorena", mosi trošku "odmoriť". Odmoriť znamená v chorvátštine oddýchnúť. Anu moril hlavne jaskyniarsky batoh bez nosného systému. Jej batoh sa stratil na letišti.
"Lúka" na hornej plošine je úžasná. Úplne ako z inej planéty. Foto: J. Schlögl
Postupne sa stmieva. Braňo nás vedie iba po pamäti. Darko všetky dôležité body zameria a uloží v GPS. Vyhneme sa tak blúdeniu pri návrate. Počasie sa môže dramaticky zmeniť a v hustej hmle by sme vchod do Brewerky našli len ťažko. Zúfalo potrebujeme nájsť miesto na bivak a zdroj vody. V močiari zabivakovať nemôžme. Jedno z vhodných miest by mohol byť prameň Západnej rieky, ak vôbec existuje. Rieka môže prameniť priamo v močiari. Okolie rieky tvorí džungľa a Braňo sa tam nevyzná. Nevieme, aké možnosti nás tam čakajú. Lepšie by bolo zriadiť bivak tam, kde sme zamýšľali pôvodne pristáť s helikoptérou. V oblasti veľkých griet a kolapsov pri jaskyni Araňa. Jeden z cieľov by sme mali, tak povediac, pred dverami. Braňo neomylne smeruje práve tam. Tesne pred zotmením prekonáme hranu stúpania a naskytne sa nám úplne iný obraz krajiny. Svah za hranou sa končí vo veľkých grietach, na okraji ktorých vidno niekoľko jazierok dažďovej vody a miesto pre stany. Sme zachránení, nemusíme núdzovo bivakovať v močiari. Musíme však urýchlene konať, aby sme pred zotmením stihli postaviť stany.
Skalný podklad pri jazierkach je nerovný a počas veľkých dažďov by tu mohla vystúpiť voda a zaliať stan. Všade naokolo sa váľajú chuchvalce vyschnutého stegolapsisu, ktorý je navyše veľmi pružný. Má tvar divánových pružín. Rýchlo s Anou pozbierame, čo sa dá a pod náš veľký komfortný stan nastelieme asi 20 cm hrubú vrstvu. Konečne budem spať na mäkkom podklade. S bivakom v jaskyni sa to nedá porovnať. Postupne prichádzajú aj ostatní a pred úplným zotmením je tábor hotový. Vody máme dostatok, štartujeme varič, varíme, hodujeme...Pohoda!
Nie celkom. Vraciame sa k rannému incidentu. Až teraz máme čas porozprávať sa o tom, ako sa to stalo. Roman s Tomášom D. spolu dorazili k zablatenej šikmine na trase k lanu. Rozhodli sa, že batohy si podajú a Roman začal liezť ako prvý. V hornej časti sa pošmykol a začal sa kĺzať dole. Miesto toho, aby sa otočil na brucho a snažil sa nejako brzdiť rukami, urobil klasickú chybu rozšantených letných tatranských turistov. Títo nevedia odolať snehovým svahom a púšťajú sa po nich na zadku. Keď sa blíži koniec snehu zarazia doň nohy, aby zabrzdili. To ich však preklopí a letia po hlave do skalnej sutiny, kde často končia s vážnymi úrazmi a neraz aj smrťou. Niečo podobné sa stalo aj Romanovi. Z neškodného skĺznutia bol hrôzostrašne vyzerajúci pád, ktorý skončil odlomenou ramennou kosťou.
Chyba spôsobená nesprávnym posúdením lezeckej situácie a vlastných lezeckých schopností. Skúsení jaskyniari majú vybudovanú schopnosť rýchlej reakcie na takéto kolízne situácie. Spočíva to na podvedomom absolútnom sústredení na pohyb po jaskyni a sústavnom vnímaní periférnej situácie. Ak sa pošmyknem, potknem, pohne sa podo mnou balvan, okamžite viem, aké mám možnosti to vyriešiť. Videl som Braňa, ako sa pošmykol na vrchu závalu a po hlave padal po takmer kolmom svahu. Nič sa mu nestalo. Trochu si udrel ruku. Myslel som, že je po ňom. Nevedno už, prečo som sa rútil šikmou freatickou rúrou z Druhého bivaku v jaskyni Mesačný tieň pre vodu. V plnej rýchlosti som zakopol a hrôzostrašný pád sa zdal byť neodvratný. Dokázal som urobiť akési polosalto - polokotúľ letmo a nič sa mi nestalo. Salto som naposledy robil pred 30 rokmi. Roman nie je aktívny jaskyniar a to je príčina jeho úrazu. Znova sme si všetci mali uvedomiť, že jaskyniarska nekvalifikácia vedeckého týmu je najslabšie miesto a najväčšie riziko tejto expedície a tomu sme mali prispôsobiť aj svoje ďalšie ciele.
Tábor sme postavili na mieste, kde sme chceli pôvodne pristať s vrtulníkom.
Stan stál medzi mlákami, ktoré boli pre nás jediným zdrojom vody. Stan sme podstlali stegolapsisom. Bolo to veľmi pohodlné. Foto: T. Lanczos
Stegolapsis liguata je ideálnou podstielkou. Mohol som si ho nastlať aj v bivaku v Brewerke. Mal som najhoršie miesto na stan. Musel by som si preňho vyliezť až na plošinu nad vchod.
