Vstávame pomerne skoro, ale podľa môjho vkusu stále nie dosť skoro na to, aký bohatý program nás čaká. Vyrážame až po 9. Vystúpime na plochý hrebeň, cez ktorý sme včera prešli a zabočujeme na východ. V porovnaní s včerajším terénom dnes ideme cez oblasť s častým výskytom griet. Takže postupujeme na východ, kým nenarazíme na grietu. Tu zabočíme na juh a ideme pozdĺž griety, kým nenarazíme na miesto, kde sa dá prejsť na druhú stranu. Väčšinou ide o úzke mosty skryté navyše v bujnej džungli, ktorá grietu lemuje. Prejdeme a zabočíme na SV, kým neprídeme po ďalšiu grietu. Tento postup sme museli niekoľkokrát opakovať. Nájsť cestu naspäť po tme alebo za hmly je takmer nemožné. Darko trasu zaznamenáva do GPS-ky, aby sme sa mohli bez problémov vrátiť do tábora. Vedecký tím ide k západnej rieke skúmať flóru a faunu.
Cesta vedie na východ močiarmi až po najbližšiu grietu, ktorú vidíme zalesnenú pred sebou. Zabočíme pozdĺž nej na juh, kým nenájdeme nejaký schodný prechod.
Bez dobrej znalosti práce s GPS by sme boli stratení. Darko zaznamenáva každý bod trasy, kde sa mení smer a hlavne prechody cez griety. V hmle alebo potme, by sme neboli schopní sa vrátiť do tábora.
Pri cieľovom kolapse sa rozdeľujeme na dve skupiny. Braňo, Vilo a Lukáš pokračujú ďalej v ceste na východ do kosoštvorcovej tektonickej štruktúry, Darko, Ana a ja máme preskúmať kolaps. Od kolapsu nás však oddeľujú minimálne dve hlboké griety. Braňova skupina vyrazí južným smerom pozdĺž prvej griety a ja s Darkom zase na sever. Ana nás čaká, aby sme sa všetci celkom neroztratili. Grieta sa severným smerom iba rozširuje a nedarí sa nám ju prekonať. Po čase sa rozhodneme vrátiť k Ane, kde už vidíme Braňovu skupinu za prvou grietou. Pre pokročilý čas sa Braňo rozhodol vrátiť a cestou naspäť sa mu podarilo nájsť most. Vilo nás usmerňuje, kade máme prekonať grietu a Lukáš s Braňom preskakujú ďalšie dve a o chvíľu už na nás kričia, že máme jaskyňu.
Vchod do novej jaskyne sme našli ľahko hlavne vďaka tomu, že sme boli na tej správnej strane priepasti a nebol úplne prekrytý sutinou. Inak by sme museli naslepo zlaniť dole a prehľadávať obrovský zával na dne po obvode stien.
Preskakovanie griet sa veľmi podobá na preskoky na pieskovcových vežiach niekde v Adršpachu. S tým už nejaké skúsenosti mám. Napriek tomu mám strach. Druhá strana je čiastočne mokrá. Na mokrom pieskovci sa naše sponzorské čižmy kĺžu. Čo urobíme, keď sa budeme musieť vracať v daždi? Bude to o život. Teraz pekne svieti slnko, ale o hodinu môže byť všetko ináč. S prekonávaním strachu väčšinou problém nemám. Naučil som sa to už v detstve od Yana. Sľúbil som však mojej žene, že tu to robiť nebudem. Iná cesta však nie je, musím skočiť. Za grietou neďaleko v obrovskom 120 m hlbokom kolapse Simy Noroeste je obrovský vchod do obrovskej jaskyne. Nemôžem cúvnuť. Preskočíme úspešne všetci aj druhú, minimálne 30 m hlbokú grietu a kým dorazíme na miesto, Lukáš s Braňom už zahajujú zostup dole. Ostatní počkáme na výsledok, ako to dopadne. Vchod vidíme len vďaka tomu, že sme na opačnej strane kolapsu. Preboxovať sa cez džungľou zarastený obrovský zával na dne Simy nemusí byť vôbec ľahké.
Túto grietu nebolo potrebné preskakovať. Dala sa preliezť klasickým prieskovcovým prepadom. Lano bolo iba iluzórnym istením. V mokrom pieskovci sa nám nepodarilo zalepiť kotvy. Dalo sa však zaňho pridržať pri vyliazní na druhú stranu. Foto: L. Vlček
Lano si inštalujú prvoprieskumníckym spôsobom. Uviažu ho okolo skupiny biednych bonetií, hodia ho dnu a už aj miznú v rýchlom slede v útrobách priepasti. Fertig. Je to neštandardný, neprijateľný spôsob. Hlavne preto, že máme so sebou vŕtačku a kotvy, aby sme mohli lano inštalovať podľa zásad jednolanovej techniky. S Darkom veľmi hundreme. Považujeme to za zbytočné riziko. Braňo si však nedá povedať. Pred dvomi rokmi sa pri prieskume Cueva de la Araňa takmer predrelo lano, čo malo takmer fatálne následky. Vtedy našich českých priateľov zachránilo, že jeden z prieskumníkov ostal na povrchu a spustil im druhé lano. Lano je hrubé, mohlo by vydržať. Keď pôjdeme za nimi, prekotvíme ho všade, kde bude drhnúť o skalu.
Počasie sa začína zhoršovať. Za 10 minút sa rozpúta peklo. Schovám sa pod pončo spolu aj s Anou. Darko zhabe Braňovu bundu a Vilo mokne vo svojej. Za chvíľu začínajú do priepasti valiť vodopády. Čo sa deje v priepasti, môžeme si len domýšľať. Myslím na griety, ktoré sme preskákali nasucho. Sme viac-menej v pasci. Ak chceme cez ne prejsť, musíme vyraziť za vidna, aby sme miesta, kde sa dajú preskočiť, vôbec našli a mohli sa pokúsiť zabezpečiť prechod pomocou lán. Po hodine dážď povolí. Voláme Lukáša s Braňom pomocou vysielačky, aby sme sa dohodli na ďalšom postupe. Príval vody prečkali pod previsom. Hore sa vyliezť nedá. Lano vedie priamo mohutným vodopádom. To by bola smrť. Rozhodnú sa, že prenocujú v jaskyni. Sám pre seba si poviem: „Ešte tam nie ste." Sú to však odolní, skúsení jaskyniari, ktorí to určite zvládnu tak, či onak. My sa pokúsime prebojovať cez mokré griety naspäť do tábora. Máme vŕtačku, kotvy, laná... Nejako to zvládneme. Vôbec sa na to neteším.
Stále prší. Prichádzame k prvej griete. Vyzerá to zle. Už prístup k trhline je životu nebezpečný. Po skalnatom svahu tečie spojite voda. Spájame krátke slučky, aby sme sa aspoň ako tak bezpečne dostali na okraj trhliny. Darko sa snaží osadiť kotvy. Máme iba lepené. Expanzné som ešte pred odchodom na expedíciu na pokyn zhora vybral z batoha. Lepiť sa dá, iba keď je skala úplne suchá. Osadíme provizórne kotvy, aby sme mali aspoň iluzórne istenie. Darko má výborné čižmy, ktoré nešmýkajú na mokrom podklade a bez problémov preskočí. Ostatní sme na tom podstatne horšie. Ana skáče ako druhá. Na hrane priepasti sa jej noha pošmykne. Darko ju našťastie zachytí a stiahne k sebe. Inak by spadla minimálne do 30 metrovej hĺbky a podzemná rieka, ktorej burácanie počujeme až na povrch, by ju odniesla do nenávratna. Už nikdy by sme ju viac nenašli. Vďaka provizórnemu isteniu presunieme relatívne bezpečne na druhú stranu batohy a za Darkovej asistencie preskáču aj ostatní. Bol to des! Takúto hrôzu som naposledy zažil, keď som vliezol do vyčerpaného sifónu v Jaskyni v ponore Jašteričieho jazera. Druhá grieta vyzerá ešte horšie. Protiľahlá strana je o pol metra vyššie. Chce to poriadny odraz. Našťastie, objavujem v protistene dobrý stup a prekonám ju typickým pieskárskym prepadom.
Počasie sa lepší, prestáva pršať. Trasu máme zapísanú v GPS, nič nám už nehrozí, tep klesá. Za veľkou grietou stretávame vedcov. Čudujú sa, že ideme priamo proti nim. Niekto má chaos v GPS súradniciach. Pridávajú sa k nám a spoločne ideme do tábora. Tomáš D. vyzerá ako nejaký bezdomovec. Nohavice má roztrhané a celý je od blata. Nevybral si ten správny podklad a prepadol sa do močiara až po pás. V porovnaní so všetkým, čo nás dnes postihlo, je to iba sranda. Do tábora prichádzame krátko pred zotmením. Povečeriame a zaliezame do stanu. Čo iné sa tu potme dá robiť.
V stane je dusno. Nemáme informácie, ako dopadli naši dvaja priatelia na dne simy. Možností je niekoľko, každá však pre nich znamená krutú noc. Ak sa dostali do jaskyne, sú aspoň v suchu, aj keď určite nemajú nič na sebe suché. Ak sa do jaskyne nedostanú, môžu vyliezť na povrch a tam počkať do rána. Existuje ešte nenulová možnosť, že ak vylezú, budú chcieť, aby sme pre nich prišli. Bez GPS súradníc cestu do tábora v noci nenájdu. Každú celú hodinu zapíname vysielačku a snažíme sa s nimi spojiť. Malo by to byť bez problémov. Deklarovaný dosah je 5 km a skutočná vzdialenosť je menej ako 1,5 km. O 8. večer začujeme cez šum vysielačky aj nejaké nezrozumiteľné zvuky navyše. Zrejmý pokus o komunikáciu. Ak by to bol Braňo z povrchu, mali by sme ho zreteľne počuť. Pravdepodobne sa snaží s nami spojiť Chavier od Brewerky. To ma vôbec neupokojí. Ktovie, čo sa v tom lazarete deje. Sme hore až do polnoci, aby sme boli ready, ak by sme museli vyraziť pre nich.
Ráno (24. 1.) pokračuje napätá atmosféra. Už by mali byť určite von a ozvať sa vysielačkou. Trochu to zľahčí prostoreký Vilo: „To musí byť ale kurva veľká jaskyňa ak ju ešte stále skúmajú". Prepáčte za výraz. Vilo je taký. Rýchlo sa pobalíme a vyrážame k Sime Noroeste, aby sme zistili, čo je s Braňom a Lukášom. O 8,30 prichádzame k prvej griete, odkiaľ už vidíme návršie nad kolapsom, Braňo s Lukášom tam stepujú v lúčoch ranného slnka. Živí a zdraví. Vysielačky sú iba hračka pre deti. To oni sa pokúšali večer s nami spojiť. Delia nás od nich dve hlboké griety, ktoré sa múdro po tme nepokúšali prekonať. Z jaskyne vyliezli ešte večer cez slabnúce vodopády, pretože sa im do jaskyne prebojovať nepodarilo. Na povrchu boli predsa len ľudskejšie podmienky ako v premočenej, nebezpečnej, závalovej džungli. Ako sa lezie cez vodopády, si môžete prečítať v článku o podzemnom kaňoningu. Bolo to na hranici možného. Pre Lukáša a Braňa nič zvláštne. Nie sú na prvej expedícii v podzemí stolových hôr Venezuely. Na povrchu si našli menšiu priehlbeň a vo vzájomnom objatí pod jednou izofóliou drkotali zubami do rána.
Braňa s Lukášom najdeme ráno stepovať uveznených za grietami. Potrebujú sa len troch zohriať na prevádzkovú teplotu a počkať, kým skaly oschnú a budú môcť svoje väzanie opustiť.
Tu v tejto priehlbine medzi skalami pod izofóliou prečkali prieskumníci krutú noc. Zdatným a odolným jaskyniarom sa nič nestalo. Rano sa potrebovali iba usušiť. Foto: L. Vlček
Najskôr prehodiť batoh... Foto: J. Schlögl
a potom skok. Len jeden krok miesto rozbehu a potom mohutný odraz. Na suchom podklade to nie je nič zložité. Na mokrom - smrteľná hrozba! Foto: J. Schlögl
Najskôr sa musíme pokúsiť zabezpečiť preskok cez dve griety, aby sa včerajšia hororová situácia neopakovala. Skala je však stále mokrá, lepidlo netuhne. Prehádžeme batohy a po dobrých Braňových radách sa naše skokanské schopnosti zlepšili. Základ je nerozbiehať sa, ale urobiť iba jeden krok a skočiť. Braňo s Lukášom sa vracajú do tábora, my štyria máme za úlohu prebojovať sa krížom cez kolaps do vchodu jaskyne a konečne objaviť pokračovanie Brewerovej jaskyne.
Darkovi sa nepodarí prekotviť lano. Lepidlo netuhne. Najhoršie miesto však ošetríme chráničom lana. Ďalšie miesta už nevyzerajú nebezpečne, stena je kolmá až previslá a trenie znižuje aj mokrá skala. Ana ostane ako poistka na povrchu. Pristávame na vrchole závalu. Sme iba v dvoch tretinách prevýšenia a ďalej pokračujeme šikmo dole pozdĺž steny. Tu nainštalovali lano ešte Braňo s Lukášom. Podľa ich inštrukcií máme pokračovať dole do závalu, kde nechali ďalšie lano. Ani po pol hodine sme však toto miesto nenašli. Musíme nájsť novú cestu. Veď tá ich aj tak neviedla do jaskyne. Prejdeme cez kratšiu jaskynku a nainštalujeme ďalšie lano. Darko však zlaní iba do akejsi šachty medzi obrovské bloky, odkiaľ nevie pokračovať. Vylezie naspäť. Túto prekážku sa pokúsime obísť zľava cez menší výšvih, ktorý nás privedie asi k 15 m vysokej stene. Zlaníme túto vegetačne bohatú dĺžku hustým porastom rozmočených bromélií, z ktorých nevyteká iba voda, ale aj haldy blata. Sme špinaví ako svine, ktoré vyliezli akurát z hnoja a do nitky mokrí. Dostávame sa do menšieho priečneho údolia, ktorého dno je natoľko členité a pokryté hustým porastom, že nevieme ním pokračovať. Zmocňuje sa ma úplný ošiaľ. Ryjem sa ako divá sviňa krížom cez depresiu. Vegetáciu lámem rukami a zadupávam pod seba. Už ma nič nemôže zastaviť. Na chvíľu sa upokojím na mieste, kde musíme ešte raz použiť lano a pokračujem ďalej ako kukuričný kombajn.
Ďalšia jaskynka nás privedie k protiľahlej stene kolapsu, odkiaľ sa už ľahko dostaneme do jaskyne. Vchod je v skutočnosti obrovský, len je z troch štvrtín zavalený závalom, takže do jaskyne musíme zliezť po labilnom svahu. Dole tečie riečka typickej farby vývaru Earl Grey a obrovská chodba nás vťahuje nezadržateľne do svojho vnútra. Sny sa nám predsa len plnia. Po sklamaní s Diablo sme na svojej prvej expedícii predsa spoluobjaviteľmi obrovskej jaskyne. Prejdeme asi 150 m k prvej kaskáde. Darko ešte vylezie hore. Tu jaskyňa pokračuje minimálne na 3 smery. Je tu aj najkrajšie typické stĺpovisko, aké sme doteraz videli. Táto jaskyňa len tak neskončí. Nemá zmysel tu pobehovať a strácať drahocenné sily a čas. Musíme sa sem vrátiť na niekoľko dní, aby sme jaskyňu preskúmali a zdokumentovali. Inak nám nikto neuverí, že sme niečo objavili.
Darko zostupuje ako prvý ovešaný batohmi. Foto: J. Schlögl
Už sme tam! Ana nás fotí zhra. Postavy jaskyniarov však pri tejto veľkosti vôbej nevidno. Po kliknutí sa vám obrazok zväčší.
Jaskyňa nás hneď na začiatku ohromila svojimi rozmermi a krásou. Takéto nádherné zoskupenie pieskovcových kvázi stalagnátov, sa ušte nenašlo v žiadnej jaskyni na stolových horách Venezuely. Foto: J. Schlögl
Vraciame sa naspäť. Pred vchodom ešte radostne pokrikujeme na Anu a diviačím tunelom sa vraciame späť. Prvý problém. Nevieme nájsť vchod do jaskynky. Jedna diera v závale je ako druhá. Ana nám niečo kričí, aj tak ju nepočujeme. Nevie pochopiť, prečo 5 krát zmizneme pod zemou a znova sa objavíme na povrchu. Pred zotmením sa vraciame do tábora. Prepuká obrovská radosť, ale aj prvé rozpory. Kedy pôjdeme do Araňe, keď vy sa odtrepete na niekoľko dní do novej jaskyne? Jaskyňu sme na Darkov návrh pomenovali Cueva Colibri.
Ráno si balíme veci na bivak do novej jaskyne. Vedci sa netvária nadšene. Ich hlavný cieľ je urobiť vedecké pozorovania v jaskyni Araňa. Pripomínajú Braňovi a Lukášovi, že ich cesta je hradená z grantu a mali by teda robiť to, na čo je grant poskytnutý. Nasleduje ostrá výmena názorov, na ktorú my negrantoví chvíľu iba pozeráme a tvárime sa (pretvarujeme sa) neutrálne. Toto nemusí skončiť dobre. Už dvoch zranených máme a mohli by k nim pribudnúť ďalší. Sme odkázaní iba na seba, musíme sa dohodnúť. Postupne hádka smeruje k podstate problému. Prvý krok: Vedci nemajú dosť jaskyniarskych skúseností, aby mohli sami ísť do Araňe. Aj tak nemáme dosť lán, aby sme zvládli obe akcie zároveň. Druhý krok: Nie všetci vedci majú na to, aby zvládli zložitý zostup a výstup z Arane aj s podporou jaskyniarov. Chce to iba nápad: Urobme merania a odbery vzoriek v novej jaskyni a na Araňu sa vykašlime. Však to je to isté, ako zostúpiť a vystúpiť z Novej jaskyne. Tak tam nechoďte všetci! A je to! Ana, Tomáš D. a Tomáš L. sa vrátia do Brewerky. Spolu môžu pokračovať vo výskumoch v tejto jaskyni a na okolí. Všetky odborné merania a odbery vzoriek urobí Jano s Lukášom v novej jaskyni. Jano je vo skvelej kondícii a vie všetko, čo treba. Všetkým odľahlo. Je to dobré riešenie. Mňa osobne zvlášť poteší, že Ana sa vráti naspäť a pomôže Romanovi. Tiež bude potrebné vybudovať trasu pre transport ranených z Brewerky. To je Anina parketa. Určite sa nudiť nebude. Ako sa neskôr ukázalo, bolo to najlepšie, čo sme mohli urobiť a vyhli sme sa tým možným fatálnym problémom. Dodnes som za tento kompromis na nás všetkých hrdý.
Ráno je nádherné počasie. Balíme sa na bivak do Cueva Colibri. Čakajú nás nezabudnuteľné zážitky pri objavovaní tejto jaskyne. Najskôr všakm budeme musieť vyriešiť jeden vážny problém: Ako zosúladiť naše ciele s našimi možnosťami.
