Bez komentára! Foto: J. Schlögl
31.1. 2009 Kým sme boli fotiť v Brewerke, Lukáš si šiel ešte overiť svoju teóriu o pokračovaní jaskyne Zuna na druhej strane prepadliska. Teóriu sám potvrdil objavom zaujímavej jaskyne, ktorú bolo ešte potrebné zmapovať. Narazený chrbát mu už začínal poľavovať, a tak sme ho otestovali pri odstrojení lán, ktoré sme použili na výstup na horné plató Churí. Ukázalo sa, že bolesť sa nestupňuje, tak sme po obede vo dvojici vyrazili k neďalekému kolapsu, kde asi 60 m hlboko bol objavený vchod. Nikto ďalší sa k nám nepridal, lebo museli pozorovať oblohu. Zlanenie do kolapsu nebolo celkom jednoduché. Lano ma vťahovalo do zužujúcej sa priečnej griety. Prelezieme krížom cez menší zával a už počujeme podzemný potôčik. Jaskyňa je typickým príkladom miestnych jaskýň. Široké ploché chodby oveľa menších rozmerov ako v Breverke. Steny aj podlaha je posiata rôznymi opálovými speleotémami. To, čo by inde na svete bolo unikátom, nám tu praská pod nohami. Nedá sa tomu vyhnúť. Vďaka Distu rýchlo s mapovaním napredujeme. Veľký dóm, kde sa pripája ďalšia paralelná chodba, nazveme Tavov dóm. Veď aký iný, keď jaskyňa sa volá Zuna. Kolaps s vchodom by sme mali potom nazvať Peklisko.
"Dneska už nepriletí..." Foto: T. Lanczos
Meriame, meriame, až sa nám chodba zúži do dvoch úžin na hranici prieleznosti. Aby sme nestrácali čas, každý sa plazíme jednou z nich a takmer zároveň vypadneme na druhej strane v akejsi vertikálne vyvinutej dutine, ktorá pokračuje smerom hore aj dole. Zhora vidíme denné svetlo, dole pokračuje šikmo klesajúca chodba po závale. Lukášovi sa to zdá povedomé a po chvíli si spomenie, že už tu bol v roku 2007. Sme v priepasti Bromelia Vertical. Úzke prielezy v závale si vtedy nevšimol, takže ani neobjavil pokračovanie Zuny. Cestou naspäť ešte zameriame paralelnú chodbu a nalezieme do krásne modelovaného odtokového kanála. Po 10 metroch konštatujeme, že to nemá „budúcnosť" a vycúvame von. Vyliezame z „Pekliska" a pred zotmením sme v tábore. Kúpeme sa v potoku z Cueva dos Machetos a už len oddychujeme a čakáme, kým Chavier dovarí večeru. Čo by to tak asi mohlo byť? Jedine cestoviny, alebo rizoto. Dnes rizoto. Musím však Chaviera pochváliť, že to varí celkom chutne. Dnes teda nikto nepriletel. Ale zajtra Ben určite priletí. Už aj Brutus - Chavier podľahol hystérii. Zrejme má už týchto gringov po krk a veľmi túži túto spoločnosť opustiť. Vymýšľa preto zložitú argumentáciu, ktorá sa opiera o typický venezuelský (alebo skôr juhoamerický) fenomén: „Maňana." Začína pršať, tak sa radšej odoberiem do svojho útulného osamelého útočiska v Tlame mamuta. Kým dôjdem pod previs, som mokrý. Žiadny problém! Nakladiem si ohník, ešte si ugrilujem koliesko salámy a suchý zliezam závalom ku stanu. Z jaskyne sa ozýva hluk podzemnej rieky. Neklamný znak, že voda napriek častým dažďom poklesla. Dalo by sa ísť fotiť, len nemám s kým.
Dnes je 1. februára. Dnes je tada „maňana" a iracionalita dosahuje vrchol. Začínam si myslieť, že je taký miestny zvyk, ktorí treba ctiť. Po raňajkách vyrážam sám preč s tábora. Dostupný priestor nie je veľký, ale je tu mnoho zaujímavých vecí. Podarí sa mi aj objaviť menšiu jaskynku, z ktorej vyteká potôčik. Ďaleko som sa nedostal. Asi po 10 m ma zastaví neprielezná úžina. Pri pokuse o jej rozšírenie zistím, že pieskovec je skôr piesok a dá sa hrabať rukami. Nespevnená vrstva sa po nasiaknutí vodou zmenila na kašu. Pozoruhodné. Cestou stretávam Vila. Ani on to už v tábore nevydržal. Prehovorím ho, aby sme spolu pokračovali v povrchovom prieskume. Je horúco. Plahočíme sa asi pol kilometra popod stenu a riedkou džungľou, kým nás nezastaví hlboká grieta. Do tábora sa vraciame vyčerpaní a dehydrovaní.
Večer sa zdá, že táborovej letargie už má viacero ľudí plné zuby. Lukáš sa hlboko zamyslí a keďže jeho znalosti sú veľké, tak vymyslí, kde by mala pokračovať Zuna ďalšou vetvou. Myslí si, že na opačnej strane Pekliska ako Zuna 2 za vchodom do Zuny 1 by mohla byť ešte Zuna 3. Zajtra to pôjdeme preveriť. Pridá sa k nám aj Darko s Anou a Chavier. V takejto silnej zostave musíme niečo objaviť. Večer znova prší. Zaliezam do svojho suchého bivaku zrejme posledný raz.
Ráno balím bivak. Je mi aj trochu smutno. Už som si zvykol na toto impozantné miesto. Poznám tu už takmer každý kameň. Samoty mám už dosť a navyše skončili dôvody ostávať tu. Zajtra ráno 3.2. má podľa dohody priletieť Raul. Musím byť na to pripravený. Ak bude dobré počasie, priletí skoro, aby nás stihol pred prvým dažďom všetkých presunúť do Chivatonu. Posledný raz šplhám po lane z Brewerky. Batoh mám na chrbte, aby som ho zase celý „nezadrbal" od blata na hrane močiara. Transportný vak som zavesil pod seba, aby ma aspoň trocha vyvažoval. Pocity, že sa na toto miesto možno už nikdy nevrátim, sú rovnako silné ako tie, keď som sem pred tromi týždňami prišiel.
Veci si iba zložím pod plachtu a vrátim sa ešte odinštalovať lano. Kým prídem do tábora, raňajky sú fuč. Krkavčí táborový zákon je neúprosný. Natlačím do hlavy kus syra so sociálkou a dorazím sa ranným kúpeľom v potoku. Asi o 10. sú už všetci pripravení a vyrážame k Peklisku. Lano inštalujeme asi 50 metrov od predchádzajúceho miesta a Lukáš mizne za hranou pod nami a zakrátko ho nasledujem aj ja. Máme iba jeden chránič lana, čo nestačí na jeho reálnu ochranu pred predratím. Bolo by škoda, keby sa niekto ešte posledný deň expedície zranil. Dohadujeme si dopredu zásady, ako sa s tým vysporiadať. Zlanuje sa rovnomerne a pomaly a každý kontroluje stav lana na exponovaných miestach. Prudké skoky aj na správne ukotvenom lane robia iba magori. Pri výstupe je dôležité rovnomerne dosadávať do lana a zbytočne ním netrhať. Po výstupe každého lezca posunieme lano o meter hore, aby sa dreli stále nové úseky lana. Takto by dnešnú akciu mohlo bez úhony prežiť nielen lano, ale aj my.
Colapso Zuna. Tu niekde naľavo pod Lukášom by mohlo byť pokračovanie Zuny. Lano ukotvíme o nejblžšiu bonétiu a môže sa ísť na vec. Len pozor, aby to vydržalo lano!
Pohľad z lana do kolapsu je impozantný. Balvany porastené džungľou.
Dná kolapsov predstavujú neobyčajne nebezpečnú divočinu. Treba dávať pozor na každý krok.
Zlaníme s Lukášom na obrovský balvan. Lano je potrebné prekotviť na ďalší krátky stupeň. Tu je tiež hrozivo vyzerajúca hrana, ale tesne pod ukotvením lano ešte nepruží, takže by sa nemalo predrieť. Prichádza Darko. Iba krúti hlavou a fotí si detaily, aby mal odstrašujúce príklady do pripravovanej jaskyniarskej príručky. Ja, ako starý praktik, ktorý má za sebou aj rebríkové a dvojlanové obdobie vývoja jaskyniarskej lezeckej techniky, som takýto postup schválil. Pre Darka to asi bola nová skúsenosť. Kým toto riešime a zlaníme za Lukášom, ten sa už vracia so širokým úsmevom na tvári. Našiel vchod do Zuny 3, ktorá sa pekne rozbieha. Super úspech. Klobúk dole pred jeho intuíciou a skúsenosťami. Počkáme sa , kým sme všetci piati dole a vyrazíme na prieskum. Jaskyňa je pomerne malá, ale nádherná. Hneď od začiatku máme čo fotiť a filmovať. Sme radi aj za Chaviera, ktorého sme zdegradovali na kuchára a ošetrovateľku ranených. Konečne si môže poriadne zaobjavovať aj on. Chodba je predelená menším mostom a za ním meandruje ako v nejakej krasovej jaskyni. Všade vidíme rôzne typické speleotémy a hromady Barro Rojo - červeného blata. Dokonca aj vo forme „stalagnátov". Musíme sa dokonca preplaziť cez kratšiu úžinu. Pre Chaviera je to úplne nová skúsenosť. Hoci je útlej postavy, vzdychá v úžine, akoby sa mal znova narodiť. Samého by ho iste ani nenapadlo, že tade treba prejsť.
Zuna 3 je síce iba menšia jaskyňa, ale zoto neobyčajne krásna. Hneď za vchodom sa nacádza takáto nádhera.
Jaskyňa meandruje ako klasická krasová jaskyňa.
Postupujeme ďalej priestornou chodbou asi 100 m, keď nás prekvapí denné svetlo. Nie je to žiadne prekvapenie, ale očakávané vyústenie Zuny do kolapsu s vchodom do Cueva Carles Brewer. Obraz vchodu je typický ako nejaký miestny endemit. Zával, kopa prachu, siníc a zbytkov vegetácie. Vychádzame v blokovisku naľavo od Brewerky a kývame našim priateľom v tábore. Sme od nich asi 300 m vzdušnou čiarou. Napadá mi, že sem by sa mohli ešte zmestiť ďalšie paralelné chodby. Cestou naspäť s Lukášom ešte skúmame odbočku doprava, ktorá sa odpája asi 60 m od vchodu. Po 50 metroch sa napojíme na mohutnú jaskynnú chodbu, ktorú Lukáš po krátkom tápaní spozná. Sme v Zune 1. Táto prepojka však pokračuje aj na druhej strane pod stropom. Objavujeme asi 150 m dlhý úsek, ktorý bol neskôr nazvaný Corridor de Queso. Tento končí nízkym jazerným úsekom s bizarnými tenkými stĺpmi, dokonca rozvetvenými. Fotoaparát však zostal v Zune 3. Východ do Pekliska je zavalený. Takže koniec. Podarilo sa nám k pôvodnej Zune pripojiť 3 významné úseky na obidvoch stranách kolapsu, čím jej dĺžka vzrástla na 2,5 km.
Jaskyňa vyustila pod stenou v amfiteátri vchodu do Brewerky.
Čarovný a divoký svet kolapsov a griet na Churí.
Večer v tábore už pripravujeme všetko na odlet z Chimanty, balíme nepotrebná veci a likvidujeme odpad. Rozhodli sme sa ho spáliť priamo na Chimante. Hlavne preto, že inak by skončil vyhodený v Gran Sabane. Pemoni si s tým starosti nerobia. Myslím, že to bolo správne rozhodnutie. Raul ráno priletel presne podľa dohody, čo spôsobilo zmätok. Musel na chvíľu sadnúť ďalej od tábora, kým sme mu nevypratali priestor. Počasie sa konečne umúdrilo, a tak sa nám bez problémov podarilo opustiť tento divoký raj na Zemi.
V Zune vytvára barro rojo dokonca aj takéto "stalagnáty".
Staré, mŕtve žampióny. Inde v jaskyniach sme nič podobné nenašli.
Ešte vyliezť po lane a koniec. Myslel som si. Cestou naspäť zapadnem do močiara a pri vybehnutí z neho si natiahnem krajčírsky sval. Ešte nie je koniec.
