Rozsah Schwechatského letiska ma prekvapil a nestratil som sa iba vďaka tomu, že môj zať - skúsený cestovateľ - ma priviedol včas do tej správnej fronty. Odlet mešká 2 hodiny, takže do Madridu priletíme až 17,20 hod. Samotný let ma ničím zvlášť neprekvapil. Iba ak typickým slovenským spôsobom cestovania, kedy je najlepšie čas využiť na nalievanie sa rôznymi alkoholickými nápojmi. Keď si už letuška začínala myslieť, že už by títo páni mohli mať dosť, zneužili mňa - úplného abstinenta - na prísun ďalšieho alkoholu. Nechcel som hneď na úvod sklamať svojich nových priateľov, tak som sa dal na to nahovoriť. Prvý a posledný raz. Zatiaľ som nemal možnosť poznať ich schopnosti a vlastnosti, takže som potreboval nadviazať s nimi kontakt. Vo Venezuele budeme často odkázaní na vzájomnú pomoc, preto je dôležité sa rýchlo spoznať a naučiť sa vzájomne rešpektovať.
Pre neskúsených členov výpravy je výborné, že máme so sebou skúseného turistického sprievodcu (náš biológ Tomáš je špecialista na Južnú Ameriku), ktorý všetko potrebné vyrieši. Vie kam treba ísť, čo vybaviť, perfektne sa dohovorí španielsky. Jedna z hlavných mojich obáv, že budem vo Venezuele odkázaný na pomoc niekoho, na koho odkázaný byť nechcem, tým padla. Práve Tomáš výrazne prispel svojimi schopnosťami a skúsenosťami k hladkému priebehu celej expedície.
Kým sa dostaneme v Madride do hotela, je 8 hodín večer. Vyrážame do večerných ulíc. Sprievod nám robia Tomášovi priatelia, sympatickí mladí manželia Eliza a Chema, ktorí nás vezmú na večeru do malého baru, špecializovaného na chuťovky podávané zo spoločného taniera. Nejako sa natlačíme všetci jedenásti dnu a na „stojáka" začíname lukulské hody. Postupne jeme: restované prasacie uši, kalamáre, chobotnice, krokety, pečené čili papričky a mnoho ďalšieho. Dokonca sa nám podarilo prebojovať k stolu v kúte, kde pokračujeme v hodovaní. Bruchá sú plné, tak to musíme pred spaním rozchodiť v uliciach. Madrid je úžasné mesto je však trochu zima. Vyberieme sa smerom k železničnej stanici, kde sa ohrievajú aj miestni bezdomovci. Cestou ideme okolo Prada. Už dlho túžim vidieť Boschove a El Grecove obrazy a iné skvosty, ktoré sa tu za múrmi skrývajú. Som tak blízko a aj tak zrejme Boscha neuvidím. Samotná stanica je obrovská botanická záhrada evokujúca džungľu, ktorá nás čaká hlavne na Sarisariňame. Žijú tu korytnačky a rôzne iné živočíchy. Zázemie tu našli aj bezdomovci. Je tu príjemne teplučko. Pokojne sme sa mohli pripojiť k miestnej faune a noc prečkať aj tu. Hotel však máme predplatený. Čo ma na večernom Madride zaujalo najviac? Je to nádherné čisté mesto, po uliciach sa však všade povaľujú špaky. Ani v Madride si s touto najväčšou celosvetovou pandémiou nedokážu poradiť. Fajčením postihnutí ľudia sú jednoducho všade.
Lukulské hody v Madride. Foto: T. Lanczos
Raňajky v hoteli. Bufetové stoly sú obťažkané všetkým od výmyslu sveta. Panuje všeobecný názor, že máme šancu na posledné slušné jedlo za ďalšie takmer 2 mesiace a preto treba do seba napchať, čo to dá. Je to poplašná správa, ktorá sa vo Venezuele potvrdila iba počas pobytu na stolových horách, kde sme sa stravovali dosť jednotvárne. Ja jem len pomerne striedmo, pretože mi ešte ležia v žalúdku prasacie uši. Chrupavka sa trávi asi ako grilovaná gumená lopta. Na letisko nás odváža hotelový autobus. Posedávame tu navyše 2 hodiny kým Ibéria dosiahne svoje štandardné dvojhodinové meškanie, aby sme mohli odletieť. Sedím priamo nad krídlom, takže smerom von veľa nevidím. Môžem aspoň vypliešťať oči na nádhernú Venezuelčanku, ktorú posadili vedľa mňa. Je to asi nejaká modelka, pretože celú cestu študuje rozmerné módne časopisy. Určite nepatrí k Hugovmu uvítaciemu výboru, ktorý nás čaká na letisku. Do Carracasu prilietame po tme aj napriek tomu, že sme sa celou cestou snažili slnko predbehnúť. Víta nás veľký červený Hugo, od ktorého budeme mať pokoj až v horách. Jeho úradníci však pôsobia civilizovaným dojmom. Vyplňujeme akési nezmyselné formuláre, Ktoré možno majú slúžiť ako základ veľkobratského sledovania počas pobytu.
Foto: SITA
Za prepážkami začína skutočná Venezuela. Vrhnú sa na nás všemožní pomáhači. Radšej sa plahočíme každý s 3 batohmi. Ku podivu sa nám po ceste nič nestratilo, bolo by dobre v tomto pozitívnom trende pokračovať. Na letisku nás už čakajú chorvátski účastníci expedície - naši starí velebitskí priatelia: Ana a Darko Bakšičovci. Oni až tak dobre nedopadli. AIR France im stratilo jeden batoh. Dúfame, že sa ešte nájde. Čakajú nás tu aj 3 taxíky už od 3. hodiny, kedy sme mali priletieť. Pred halou prvá tropická facka. Je dusno a horúco. V tomto mám prežiť 6 týždňov? Ako sa ukázalo, týchto 10 minúť bola aj posledná tropická facka počas celého pobytu.
Cesta do Carracasu po stúpajúcej preplnenej diaľnici. Strach a hrôza. Všetci jazdia ako šialení. Zrejme nikdy nečítali vyhlášku 100. Normálne sa bojím. V ich vyhláške o premávke na cestných komunikáciách sú iba dve slová, aj to rovnaké: Tú - Tú. Semafory iba orientačne určujú, kto má kedy ísť. V Južnej Amerike môžu veci fungovať úplne ináč ako v Európe a ako sa ukázalo, neskôr aj podstatne lepšie.
Z taxíkov vystupujeme v centre Carracasu. Všetku batožinu nakladáme na seba. Ku podivu, k hotelu sa nedá dostať autom a asi 300 m musíme prejsť pešo. A tak 23 kg povolených Ibériou na chrbát, 23 kg na pravé plece a 10 kg fototechniky na ľavé plece a vyrážame k hotelu Plaza Catedral, kde nám Tomáš rezervoval ubytovanie. Je tu pomerne mŕtvo v porovnaní s tým, čo nás čaká v ďalších dňoch. O to viditeľnejšie sú rôzne bezpečnostné zložky, ktoré sa do nás zatiaľ nestarajú.
Námestie Simona Bolívara (Veď koho iného? Do úvahy pripadá ako alternatíva iba Hugo Chávez.), kde hotel stojí, je akýmsi kultovým miestom nižšej strednej triedy. Naši Venezuelskí priatelia sem nechodia. Charles sa neskôr vyjadril, že by ho tu okamžite zastrelili. Hotel nič moc, ale zodpovedá to mentalite štvrti, v ktorej sa nachádzame. Ubytujeme sa a vyrážame do ulíc. Hľadáme nejakú reštauráciu, ktorých je tu na okolí dostatok. Dnes majú akýsi sviatok, preto je mesto pomerne prázdne. Ľahko nachádzame voľné miesto. Čašník je ústretový, správa sa profesionálne. Prvý dojem super. Obzerám si interiér. Výzdoba je ešte vianočná a po stenách možno vidieť všeličo. Hneď vedľa vchodu do záchodov visí obraz indiánskej Madony ako podľa Gogéna. Napriek vyblednutým farbám je pôsobivý a podobné Madony budem mať možnosť vidieť na živo. Ostatná výzdoba je zmes insitného umenia a modernej (nenávidenej) americkej reklamy. Čašník skutočne pôsobí impozantným dojmom, rozhodne nepokazil prvý dojem z ich krajiny. Väčšina si objedná kopu jedla, mäso, šaláty a jugo s ľadom. Všetky cestovateľské príručky varujú pred takýmto stravovaním. Ja si pre istotu objednám iba kolu z plechovky. Ana to rieši podobne. Čo asi budeme jesť v ďalších dňoch. Tomáš mi jemne, zatiaľ neúspešne, dohovára. Vie, že hlad ma naučí.
Námestie Simona Bolívara. Foto: T. Lanczos
Cestou naspäť do hotela máme drobný incident s ozbrojenými bezpečnostnými zložkami. Darko ako vášnivý filmár všetko natáča. Netuší, že na námestí Simona Bolívara je to zakázané. Asi sa Simon potom prehadzuje v hrobe. Zatiaľ to končí iba dohováraním. Treba si uvedomiť, že sme na návšteve u Veľkého brata a musíme sa správať podľa jeho, pre nás už nezmyselných, pravidiel. Spomínam si však, že ešte nedávno sme museli počas komunistických sviatkov odovzdať písací stroj.
Účastníci expedície:
Braňo Šmída, geológ a jaskyniar. Foto: J. Sclógl
Lukáš Vlček - geológ a jaskyniar.
Tomáš Lanczos - geológ.
Roman Aubrecht - geológ.
Ján Schlogl - geológ a Tomáš Derka - biológ.
Ana Bakšič - jaskyniarka, záchranárka.
Darko Bakšič - jaskyniar, zachranár. Foto: J. Schlogl
Erik Kapucian - jaskyniar.
Viliam Gula - jaskyniar.
A ja.
