Pre Európana je Carracas úžasné mesto. Toľko rôznych ľudí, obrazov, živých výjavov... Potreboval by som terabajtové pamäťové karty, aby som mohol všetko nafotiť. Po včerajšom incidente sa však fotiť bojím a skôr si dávam pozor na fotovýbavu, ako by som sa venoval dokumentárnej fotografii. Je to veľká škoda. Chcelo to okrem veľkej zrkadlovky doniesť aj nejaký malý výkonný kompakt.
Hustú štvorkolesovú dopravu neuveriteľným spôsobom zahysťujú motocyklisti.
Posedávam pri menšej križovatke a nevychádzam z údivu, ako tu funguje doprava. Chodí sa rovnako na zelenú aj červenú. Veď načo by zbytočne čakali na červenej, keď sa dá prejsť. Pri križovatke stojí nejaký príslušník polovojenských zložiek, na ktoré Hugo premenil nezamestnaných, a riadi tento zdanlivý chaos. Keď vidí, že na zelenú momentálne nikto nejde, dáva pokyn červeným, aby išli. Veď vo Venezuele majú „Červení“ v podstate stále prednosť, tak prečo nie na križovatkách. Doprava funguje teda hlavne na dohode, ohľaduplnosti, nikto nechce nikomu ublížiť a údajne takmer nevedia, čo sú dopravné nehody. Ani sme za celý náš pobyt žiadnu nevideli. Niektoré princípy by sa mali zakotviť aj v našich vyhláškach, ale zrejme tým by to prestalo aj fungovať.
Botanická záhrada je enklávou prírody uprostred mesta. Je tam veľké množstvo rastlín a impozantných stromov, s ktorými sa ešte stretneme v priamej konfrontácii s džungľou na stolových horách. Medzi nimi poletujú nádherné obrovské motýle – morpho. Ich let pripomína nejaký nepodarený animovaný film. Je to úžasné, ako sa dokáže tento prírodný ostrov vyčleniť z chaosu veľkomesta. Vysoko nad nami v korunách stromov sedia menšie kondory. Nepáči sa im, že sme narušili ich súkromie a dávajú to najavo nielen krikom, ale začnú aj bombový útok. Zhodia masívny konár a keby Vilo včas neuskočil, ako začul rachot nad sebou, mohol tento úsmevný incident dopadnúť aj zle. Mohli sme mať prvé straty. Ešte ich bude viac ako dosť.
Botanická záhrada - džungľa v džungli.
V meste je dnes situácia úplne iná ako včera. Všade plno ľudí. Nedarí sa nám nájsť voľné miesto na obed. Nakoniec sa usadíme vo dvore v akejsi polootvorenej kutici, kde by sme asi vôbec nemali byť. Do dvora sa vchádza popri umyvárni figurín. Mladý muž priamo na zemi umýva figuríny, ktoré si berie z veľkej hromady. Ďalšia scéna akoby vystrihnutá z 1984. Skôr mi to pripadá, akoby Veľký brat zhromaždil na tomto mieste všetky štátne prostitútky, ktoré podľa monitorovacieho systému zanedbávali hygienu. Venezuelské figuríny pritom pôsobia ako ideál krásy. Sú anatomicky vernou kópiou nedávnej Venezuelskej miss Universe. Alebo žeby sa takto ležiace skôr podobali na Tabhitu Welvridgeuvú usmrtenú Owenom Manym? Takto nahádzané na kope pôsobia skutočne obludne, zvlášť, keď ich snaživý pracovník umýva na „intímnych“ miestach. Pritom zrejme ide o jeden miestny biznis, ktorý pripadá čudný iba nám Európanom. Takýchto čudných podnikateľských aktivít a žánrových obrázkov nájdete vo Venezuele „bezpočet“. Napríklad mobilné telefónne búdky.
V Carracesa sa na ulici priamo aj podniká. Medzi zaujímavé podnikateľské zámery patrí aj mobilná telefónna budka.
Napriek okolnostiam sa usadíme okolo stola, skutočne sme už veľmi hladní. Všetky cestovateľské príručky na nás kričia: „My sme vás varovali, ale ste nás nepočúvali!“ V reštaurácii obsluhuje mladá mamička s krásnymi havraními vlasmi až po zadok. Jej dve malé dievčatká sa hrajú priamo v reštaurácii na zemi. Je to, až na vlasy, úplne netypicky zjav. Po dvoch deťoch majú venezuelské ženy v bokoch cez 120 cm a formu matriošky stiahnutej v páse. To čo matrioške ubudlo na páse, pribudlo na poprsí. Tým nechcem nijako zhadzovať venezuelské ženy. Práve naopak, som presvedčený, že ideál krásy z dlhokánskej doby kamennej sme nemohli v sebe prekonať za pár tisícročí. Keď sme po návrate pristali v Madride, mal som menší emocionálny šok z nudy, ktorá defilovala okolo nás celé dopoludnie, kým sme čakali na prípoj. Všetko sa to vyrovnalo až na Slovensku, vďaka Slovenkám a hlavne mojej žene.
Ideál ženskej krásy vo Venezuele?
Vyskytujú sa tu však aj ženy, ktoré ešte neprešli procesomm idealizácie. Priemerný európan - muž - nevie v Carracasae kam skôr pozerať a ticho závidí. My Slováci sme na tom o poznanie lepšie. Foto: E. Kapucian
Táto čašníčka je ale útla ako 12 ročné dievčatko. Nepripravená na materstvo a veci s tým súvisiace, akoby nepovedal Elán. Prediera sa pomedzi natesnané stoly (tu je jej fyziognómia výhodou), potkýna sa o vlastné dcéry. Dievčatko sa jej snaží niečo dať najavo. Mama však nemá čas. Tak sa vycikalo priamo pri mraziacom boxe. Spolu s Darkom a Anou si objednáme špagety ala bolonése a kolu v uzavretej originálnej fľaši. Na tom by nemalo byť nič závadeného (iba ak špinavý tanier). Ktovie, ako to vyzerá v kuchyni, keď samotná reštaurácia môže slúžiť aj ako detský nočník. Dievčatká sú napriek všetkému rozkošné a táto avantúra nakoniec skončí iba jedným pokazeným žalúdkom a úpornou hnačkou, za ktorú oni dve nakoniec ani nemohli.
Zaujímavé je, že nám na obed odmietli priniesť pivo, lebo je ešte málo hodín. V obchode vedľa ho však veselo predávajú. Zrejme sa to v reštaurácii nepatrí. Hemingway zastával názor, že pred 10. ráno pijú iba notorici. Ja si myslím, že sa pomýlil a v skutočnosti to má byť pred 10. večer. Hogo-Fogo zase tvrdil, že alkohol užívaný v malých dávkach neškodí v akomkoľvek množstve. Skutočne vizionársky názor, s ktorým sa môžu stotožniť aj úplní abstinenti ako ja. Na Slovensku sa k alkoholikom najčastejšie pristupuje podľa metodiky Milky Zimkovej: „Keď vám to chutí a neškodí.“ Podobné pravidlá ako vo Venezuele platili za blahého socializmu aj u nás. A podobne sa nerešpektovali. V najhoršom prípade sa riešili predzásobením. Venezuela taká vzdialená a predsa blízka.
Holičstvo priamo na dvore vedľa hotela. Táto holička to zrejme s referendovou agitáciou prehnala. Okrem plagátov si dala aj červenú zasteru a aj klienta prikryla červenou plachtou. Foto: E. Kapucian
Sadáme si na betón pri rušnej križovatke, kým priatelia dopijú pivo. Okolo nás prúdi venezuelský mestský ruch. Pokúšam sa niečo úchytkom nafotiť. Som však frustrovaný obavami o foťák a z incidentu s neznámou mocou. Dnes pri raňajkách, keď sme sa snažili nafotiť amazoňanov v parku, pribehol k nám vystrašený čašník a prosil nás, aby sme nefotili, lebo príde polícia a všetci budeme mať problémy. Zrejme aj on. Veľký brat je všadeprítomný. Skutočne rôzne „zložky“ sú úplne všade. Byť členom „zložky“ je obľúbené miestne zamestnanie. Napriek tomu sa mi zdá, že život prúdi plynule, ľudia sú v podstate uvoľnení. Tešia sa na svetlejšiu budúcnosť a je im fajn. Nenafotiť tento ľudský virvar je obrovská škoda. Možno sa budem musieť kvôli tomu do Venezuely vrátiť.
Botonická záhrada je inšpiratívne miesto. Výsledok tejto inšpiracie som sa neodvážil publikovať.
Raňajkovali sme na terase hotela. Plastuvé pohare pôvodne obsahovali jugo. Čerstvé ovocné šťavy su to najlepšie, čo cestovateľa môže vo Venezuele postihnúť. Podávajú sa ku každému jedlu.
Jugo a rôzne iné lahôdky sa podávajú a pripravujú aj priamo na ulici. Hygiena je veľmi sporná. Chvíľu mi trvalo, kým som sa odhodlal si Jugo na ulici kúpiť. Po návrate z Chimanty som si ich dopial, čo hrdlo ráčilo. Nakoniec mi z nich nikdy nič nebolo. Foto: E. Kapucian
Nielen Jugo ale aj umenie je v uliciach Carracasu mocné. Foto: E. Kapucian
Umenie by malo byť angažované, úderné...Bez kosáka a kladiva sa poriadné úmenie ani nadá spraviť. Vieme o tom svoje. Tiež sme to žili.
Kto nie je s nami, je proti nám. Nakoniec bola takmer celá venezuela olepená červenými plagátmi a "SI". Tých pár odvážlivcov, ktorý si dali na auto "NO", alebo nič, malo autá vandalsky postriekané farbou. Foto: E. Kapucian
