Presun z hotela rovnako ako do hotela. Všetko na chrbát. Zložíme sa s materiálom pri neďalekej autobusovej zastávke, kam príde pre nás Chavier s dodávkou. To, že sme sa do tejto dodávky nakoniec napratali aj so šoférom 12 a všetok materiál plus zásoby, je jednoducho porušením fyzikálnych zákonov. Na autobuske ešte napcháme bruchá, aby sme vydržali od 16,00 hod. do 10,00 hod. nasledujúceho dňa v autobuse. Všetko nalodíme do obrovského dvojposchodového autobusu a so sebou si berieme len príručnú batožinu a hlavne spacák. Je to absurdita, ale pri presune cez tropickú Venezuelu nám asi bude zima.
Všetku túto batožinu musíme "nalodiť" do dialkového autobusu. Diaľková doprava funguje vynikajúco. Je spľahlivá, rýchla a ochotná.
Sedím celkom vpredu hore pri okne, odkiaľ mám perfektný výhľad. Do 18. hodiny je vidno. Autobus sa rúti údolím z Carracasu, ktorý je v nadmorskej výške asi 1000 m. Najskôr autostrádou, a potom úzkou cestou v džungli. S orezávaním stromov si tu starosti nerobia. Autá si cestu prerazia sami, a tak každú chvíľu búchajú konáre na strechu. Vyberáme spacáky a zaliezame, pretože klimatizácia beží na plný výkon. Noc bola krutá, nezažmúril som oka. Pred El dorádom nás príde šofér požiadať, aby sme zhasli a zatiahli závesy. Prevencia pred napadnutím kameňmi. Takto sa snažia zlodejské gangy zastaviť autobus, ktorý potom následné vykradnú. Nevieme posúdiť riziko, ale radšej šoféra poslúchneme. Posledný deň, keď sme odchádzali na letisko, kúpil Tomáš miestne noviny, kde sa dočítal, že takýto prepad sa na tom mieste stal v období, keď sme sa vracali späť na sever.
Benzín je vo Venezuela lacnejší ako voda. Foto: J. Schlógl.
Ráno zastavíme až za vidna v malej dedine na ceste na raňajky. Už som začal normálne jesť venezuelskú stravu. Dúfam, že bez následkov. Tu natankujeme aj 5 l benzínu do varičov. Chcem pri pumpe zaplatiť, na čo pumpár len mávne rukou. Neoplatí sa mu zapodievať s takými drobnými. Benzín ja lacnejší ako voda. O 9.hod.vysadáme pri odbočke do Chivatonu. Sme tu ešte privčas, musíme počkať, kým pre nás prídu terénne autá. Biológovia idú zistiť, čo žije v neďalekej rieke. Pridám sa k nim. Prvýkrát naživo vidím hnedú rieku Gran Sabany. Skúsení cestovatelia sa kúpu, lebo vedia, že tu treba využiť každú možnosť na opláchnutie tela. Prvý kontakt s obávanými puri-puri.
O 10,30 prichádzajú 3 terénne autá, do ktorých všetko naložíme, vrátane seba. Ja zneužívam svoje problémy s cestovaním a okupujem sedadlo vedľa vodiča. Navyše som aj najstarší. Naši šoféri sú Pemoni. Pomenší sympatickí indiáni, značne už poznačení civilizáciou. Hodinu sa trmácame po rozbitej ceste Sabanou. Raz šialenou rýchlosťou, inokedy krokom. Sabana je úžasná. Zvlnená skoro pahorkatina, hýriaca odtieňmi zelenej. Je takmer úplne odlesnená. Stromy rastú iba v plytkých údoliach, kde tečú potoky a menšie riečky. Spoza obzoru vykukuje široká stolová hora Sororopán a v pozadí za ňou vytŕča vrchol ušľachtilá Ptari tepuy.
Gran Sabana je úžasná krajina. Odlesnenú pahorkatinu prerušuje dzungľa iba v údoliach potokov a riek.
Chivaton je pekná nová turistická základňa, vybavená všetkým, čo potrebujeme, včítane internetu a satelitného telefónu. Izby sú čisté, so studenou sprchou a splachovacím WC. Skvelá kuchyňa (ako sa ukázalo, aj nezávadná), výhľad do Gran Sabany. Proste, raj na zemi. Stolové hory sú ale ďaleko. Vidíme iba Sororopán za akousi terénnou hranou. Ptari sa neukazuje. Hneď sa ma zmocnila túžba pozrieť sa tam. Opticky to nie je ďaleko, možno kilometer. Prepracovať sa tam cez bujný porast a močiar však nie je možné. Schodné sú len tie časti Sabany, ktoré boli nedávno vypálené. Večer prší. Nestále počasie neveští nič dobré.
V pozadí Sabany vidieť rozľahlú stolovú horu Sororopán. Vpravo spoza nej vykukuje ušľachtilá Ptari tepuy. Foto J. Schlógl
Vodopád
Dnes máme voľný deň. Vrtuľník priletí až neskôr, takže sa vyberieme na výlet k vodopádu Chinak Merú. Už počas príprav na expedíciu som sa rozhodol, že musím uvidieť nejaký poriadny vodopád. Dnes sa mi sen splní, aj keď to nebude Salto Angel. Je to pomerne ďaleko, asi 50 km od Chivatonu. Cesta je podobnej kvality ako tá, ktorou sme prišli. Naši pemonskí sprievodcovia jazdia na kvalitných terénnych autách, ktoré zvládajú terén aj v plnej rýchlosti. Jazdia zodpovedne, ale nechajú sa vyprovokovať na rýchly prejazd veľkou mlákou. Všetci to fotíme, filmujeme, ako poriadni „gringovia".
Cesty na Gran Sabane sú často rozmočené. Naši pemonský šoféri sa nechali bez problémov nahovoriť aj na takúto "gringovskú" hlúposť.
K vodopádom sa ide na člnoch z pemonskej dediny Liwó-Riwó, ktorá teraz žije už iba z turistiky. Predávajú sa tu suveníry z jaspisu, dá sa tu najesť, dokonca majú aj verejné záchody hrdo označené CABALEROS. Nikto ich však asi nepoužíva. Negatíva civilizácie sa tu už prejavili v plnej miere. Celé okolie je znečistené odpadom, ktorý jednoducho vynášajú do Sabany.
Pemonská rodina na ceste domov.
Nasadáme do dvoch člnov a po meandrujúcej rieke Aponwao vyrazíme plnou rýchlosťou. Robiť preteky člnov je tu zrejme akýsi bonus pre turistov. Pred prípadným utopením nás chránia objemné a hlavne špinavé plávacie vesty. Páchnu všetkými ľudskými rasami, ktoré sa tu od zriadenia tejto služby vystriedali. Tak by to dopadlo, ak by sme v Krásnohorskej jaskyni prestali prať kombinézy po klientoch. Po 20 minútach divokej jazdy pristávame a konečne odkladáme „človečinu". Dvaja pemonskí chlapci idú s nami ako sprievodcovia. Nie sú síce potrební, ale biznis je biznis. Keď sme sa už sem dotrepali, tak by sme im mali aj nejako prispieť, takže radi zaplatíme aj za nepotrebné služby.
Plavbu člnom k vodopádom sa naši sprievodcovia snažia spestriť akýmisi pretakami.
Po krátkej pešej túre z prístavu po prúde rieky prichádzame k vodopádu. Už z diaľky ho počuť burácať. Je to skutočne impozantný úkaz s výškou 120 m. Pod vodopád zostúpime v príkrom svahu strže, ktorú tu voda vytvorila. Fotiť sa tu veľmi nedá. Triešť za okamih všetko premočí, aj keď sme od vody pomerne ďaleko. Sme po vetre. Ideme ešte asi kilometer pozdĺž rieky, kde je na bočnom prítoku menší vodopád a pod ním jazierko ideálne na kúpanie. Ako sa vzďaľujeme, objavujú sa stále nové pohľady na vodopád. Podľa správania sa skúsenejších členov expedície som pochopil, že v trópoch netreba prepásť žiadnu príležitosť na kúpanie. Okrem Any a našich sprievodcov sa vyzlečieme všetci donaha a asi hodinu sa tu čľapkáme. Kúpeľ je úžasný. Masáži chrbta 10 metrovým vodopádom sa nevyrovná žiadna výrivka. Presne toto som potreboval.
Salto Aponwao. Konečne prvýkrát v živote vidím poriadny vodopád.
Biológovia samozrejme nemôžu prepásť príležitosť rieku preskúmať, takže sa tu riadne zdržíme. Naši sprievodcovia sú už nervózni (možno skôr hladní, ale nemám im čo dať jesť), tak sa pomaly motkáme k prístavu, kde sa nalodíme a preplavíme naspäť. Do Chivatonu sa vrátime už po tme. V trópoch to nie nič výnimočné. Stmieva sa o šiestej. Tu na nás už čaká Chavier, ktorý priniesol ostatné potraviny, čím sa naše zásoby strojnásobili. Hladom asi na stolovke neumrieme. Nejaká rezerva je potrebná, ak by nemohol pre nás kvôli zlému počasiu priletieť načas vrtuľník a ostatné potraviny sú určené na druhú časť expedície. Kam to bude, asi nevie nikto. Dúfame, že na Sarisariňamu, kde sa dajú predpokladať najväčšie kvarcitové jaskyne na svete.
Pri príchode do Chivatonu nás víta "vedúca prevádzky" so svojou rozkošnou dcérou. Dokázali sa o nás postarať na vysokej profesionálnej úrovni. K dispozícii sme mali pripojenie na internet, satelitný telefón, televízor, DVD prehrávač... Až mi toto civilizácia v divočine vadila.
