Biológovia vyrážajú po obede zbierať vzorky do neďalekej riečky. Ana, Darko, Roman a ja ideme pešo do sedla na hrane vyvýšenej časti Sabany. Toto miesto ma priťahuje ako magnet už od príchodu do Chivatonu. Musíme isť naokolo po cestách smerom na Kanawaien. Priamym smerom je neschodný močiar, okolo je to 10 km. Gran Sabana mi stále viac pripomína Stredozem. My sme ľudia, Pemoni sú Hobiti. Prirovnanie Pemonov k Hobitom nesúvisí iba s ich vzrastom. Ako sa ukázalo pri treku na Roraimu, sú to nesmierne odolní, vytrvalí pútnici, ktorí odnesú náklad ako zdatný muž a možno by sa našiel jeden, ktorý by odniesol aj Sauronov prsteň.
Dnes bol búrlivý deň. Sabana hýrila farbami a lokálnymi dažďami. Návršie naľavo vyzerá ako nejaká stará mohyla.
Sabana vyzerá priechodne len zďaleka. Efektívne sa dá pohybovať iba po cestách pre terénne autá. Vybrali sme sa smerom na Kavanayen. V pozadí vidno Stolovú horu Sororopán, Ptari sa neukazuje.
Deň je búrlivý. Jedna búrka strieda druhú. Sú však iba lokálne, takže prší akurát tam, kde dorazíme za 15 minút, alebo tam, odkiaľ sme pred pol hodinou odišli. Krajina poskytuje úchvatné divadlo. Hra svetla, tvarov a zvukov neprestáva. Neviem, čo skôr fotiť, lepšie by bolo filmovať a najlepšie je iba sa pozerať. Dorazíme k mostu cez riečku. Je to potok, ktorý tečie cez Chivaton. Po niekoľkých kilometroch sa však prietok zniekoľkonásobil. Voda vyteká malými stružkami priamo z močiarov a dotuje tak riečku. Voda je úchvatne tmavo červenohnedá, akú majú všetky rieky na Sabane.
Toľko dúh ako dnes som ešte nikdy nevidel. Všetky lokálne dažde sa nám však vyhli.
Z potoka pretekajúceho Chivatonom sa po niekoľkých kilometroch stala riečka. Voda na Sabane je tmavo hnedá.
Cestou občas prejde okolo nás nejaké auto obsadené pemonskou rodinou. Veselo nás zdravia a mávajú nám. Za riekou stretávame auto idúce z Kanawaienu. Zastane a vystúpia z neho naši Venezuelskí priatelia. Konečne sa môžem zoznámiť s veľkým venezuelským bádateľom Charlesom Brewerom - Cariasom. Poznám ho dobre, hoci sme sa ešte nestretli. Poznám niektoré jeho činy. Viem aj to, že tento zrelý muž akoby stále ešte niečo hľadal. Snažil sa vyryť nejakú stopu, na ktorú sa nikdy nezabudne. Tak ako nikdy nebude zabudnutý Hillery. Akoby nebol spokojný s tým, čo doteraz urobil, alebo ako to urobil. Aj preto asi najväčšiu kvarcitovú jaskyňu, ktorú s priateľmi objavil, pomenoval po sebe.
Cestou sme stretli našich venezuelských priateľov, s ktorými sa tak môžeme konečne zoznámiť. Do expedície sa však zapoja až celkom na koniec do prieskumu jaskynného vchodu Eládio.
Sedlo je už celkom blízko.
Po krátkej debate s našimi venezuelskými priateľmi sa rozlúčime (však sa stretneme večer v Chivatone) a pokračujeme ďalej do sedla, ktoré je už blízko. Úchvatný výhľad. Akoby som sa pozeral do stepí Rohanu. Takou krajinou by najlepšie mohla prejsť ťažká rohanská jazda. Sabana tu prudko klesá asi o 300 m do širokej kotliny, ktorej koniec nevidno. Oproti stolová hora Sorroropán a napravo kužeľový kopec na okraji zrázu. Vyzerá ako Dubník na západnom okraji Plešiveckej planiny. Analógia Slovenského krasu, len vyhotovená v inej mierke.
Krajina sa podobá na nekonečné stepi Rohanu. Stolové hory bohužiaľ nevidno. Skrývajú sa v oblakoch.
Stojí tu nepoužívaná osamelá budova. U nás by sme povedali, že skelet je už hotový - tu je to už hotová stavba, ktorú treba len zariadiť. Či to mala byť ďalšia turistická základňa podobná Chivatonu, nevieme. V každom prípade stojí na výnimočnom mieste, iba voda je ďaleko. Obrovský priestor pred nami je takmer vyľudnený. Vidíme len ojedinelé stopy ľudskej činnosti. Zmocňujú sa ma neopísateľné pocity. V hlave mi prebieha akási prevratná rekombinácia. Spája sa nespojiteľné, fragmenty vytvárajú celky. Reliktné žiarenie týchto prastarých hornín na mňa pôsobí, bezvýznamné veci zanikajú. Aj na tomto mieste by našiel Majster večný pokoj. Tu môže vziať ráno svoju ženu za ruku, spolu vyjdú pred dom a čakajú na východ slnka už po miliónty krát. Markéta sa usmieva, hľadí do diaľky. Majster sa pozerá na ňu. V diaľke...
My sa tak dlho zdržať nemôžeme. Anin pohľad uprený do večnosti musí zakomodovať na bližší cieľ, čím sa kúzlo preruší. Ako dobre, že je Ana s nami. Prišli by sme o mnoho obrazov a asociácií. Ak chceme dôjsť do Chivatonu za svetla, musíme rázne vyraziť. Všetci účastníci sa stretávajú pri večeri. Zajtra by mal byť deň „D" - odlet na Chimantu. Stále však prší. Obdobie sucha sa toho roku asi konať nebude.
14.1. Presun na Chimantu.
V noci ma zobudí strašný lejak. S našim odletom na horu to nevyzerá dobre. Ráno je stále zamračené. Síce neprší, hory sú však oblakoch. Prilieta vrtuľník - pilot Raul spolu s účtovníčkou. Prišiel ťažký kaliber - to bude ťažké účtovanie a veru aj bolo. Pôvodne sme sa tešili na to, že vrtuľník, ktorý priletí miesto tradičného Benovho, je väčší, takže bude potrebné menej letov a ušetríme peniaze na Sarisariňamu. Raul však chce 750 USD od každého len na cestu tam. Keďže druhý pilot Ben odišiel do USA, podmienky trhu určuje už iba ON. Je to pre nás kruté. Darko, Ana a Vilo nemajú toľko peňazí. Reálne hrozí rozpad expedície. To by bolo veľmi zle. Situáciu zachráni vedecká časť expedície, ktorá je financovaná z grantu. Požičajú úbohým nosičom materiálu peniaze na vrtuľník.
Hore na stolovú horu sa môžeme dostať iba vrtulníkom. Americký pilot Ben, ktorý lietal pri predchádzajúcich expedíciach nebol dostupný. To nám značne skomplikovalo celú expedíciu. Jediný dostupný pilot Raul si tak mohol diktovať podmienky, čo aj využil.
Čakáme na vhodné letové podmienky. Každú chvíľu sledujeme oblohu a pri pozitívnom náznaku voláme Raula, aby sa na to pozrel. Raul príde, pokrúti hlavou a zalezie dnu. Nakoniec nevydrží tlak a s prvou skupinou vzlietne, že sa pozrie nad oblaky, ako to tam vyzerá. Za chvíľu sa však vracajú naspäť. Oblačnosť je príliš vysoko, aby sa dalo vyletieť na Chimantu a pohľadať miesto pre tábor. Čakáme hodinu. Tentokrát Raul vyletí iba sám do výšky, aby zistil, či sa situácia nezmenila. Chimanta je stále v oblakoch. O tretej popoludní konečna nasadne 1. skupina (Braňo, Vilo, Lukáš) a odletí na Chimantu. Po hodine sa vrtuľník vracia prázdny, skupinu však nevysadil na severe Churí, ale nad vchodom do Jaskyne Charlesa Brewera. Berie ešte jednu skupinu vedcov a viac do večera nestihne.
Ďalšia vážna zmena v plánoch expedície. Hlavné ťažisko malo byť na severe, kde sme mali hľadať pokračovanie Brewerky a do Brewerky sme mali iba zájsť na niekoľkodňový pobyt. Takže teraz všetko naopak. Našťastie, zaujímavých prieskumných a výskumných cieľov máme dostatok, takže to nie je žiadna katastrofa. Na sever sa musíme presunúť pešo. Trasa je známa, takže sa to dá.
Ťažká noc. Vlastne pre mňa sú všetky noci vo Venezuele ťažké. Vôbec som sa neprepol na venezuelský čas. Funguje to tak, že večer si ľahnem a pokúsim sa zaspať. O 24,00 si dám stilnox. Tichá noc trvá do 3. hodiny rannej, a potom už iba čakám na svitanie. Takto to bude prebiehať počas celého pobytu vo Venezuele. Zo začiatku mám obavy, že to fyzicky nemôžem zvládnuť, ale zvládol som to. Zdá sa, že aj tie 3 hodiny umelého spánku mi vystačia. Výhoda je, že sa po príchode domov nemusím vôbec prepínať na stredoeurópsky čas. Dnešná noc je ťažká aj preto, že zajtrajší deň je neistý. Jednak som nikdy ešte neletel v helikoptére a tiež sa môže stať, že zajtra nepoletím nikam. Ak bude zlé počasie, musíme zostať v Chivatone. Ešte pred dávkou sedatív vychádzam von skontrolovať počasie. Je jasno, svietia hviezdy - obloha je úplne čistá. Nikdy som ešte nevidel takú nádhernú južnú oblohu. Pri ubytovni ma ruší nočné osvetlenie, a preto odchádzam ďalej. Cez potok treba preskákať po balvanoch. Svetlo hviezd je slabé, a tak sa mi podarí na jeden z balvanov skočiť zboku. Labilný kameň sa preklopil a privalil mi pravú nohu. Premkla ma ukrutná bolesť a hrôza z toho, že 4. metatars je znova zlomený. Naposledy som mal 4. metatars zlomený v roku 2001 na ľavej nohe, preto ovládam terminológiu. Stalo sa to za mimoriadne smiešnych okolností pred vchodom do jaskyne Zúgó. Teraz sú však okolnosti tragické. Predstava, že budem musieť vyhľadať lekárske ošetrenie, na žiadnu stolovú horu nepôjdem a ešte naruším priebeh expedície, ma spolu s bolesťou na chvíľu úplné ochromia. Sedím sám potme pri potoku a od bolesti mi tečú slzy, alebo plačem? Zatínam zuby. Pred 8 rokmi ma to tak nebolelo. Veď som ešte pokračoval v práci a až večer, keď mi noha opuchla, som išiel na pohotovosť. Toto bude niečo horšie ako 4. metatars. Bolesť neprestáva. Na jednej nohe odskáčem do izby a snažím sa nejako ošetriť. Darko s Anou tvrdo spia. Veľmi by pomohlo, ak by mi nohu ošetrili oni. Hanbím sa, bojím sa ich zobudiť. Rýchlo hľadám lekárničku a dávam si konskú dávku analgetík. Po chvíli bolesť trochu ustúpi - získavam nad sebou kontrolu. Noha je zhora pomliaždená, porušenie kosti nie je viditeľné. Saturnin by dnes povedal: „Přiložíme prisnitzův obklad". Zajtra by dodal: „Je to dobré"! Toto je moja posledná nádej: Noha nie je zlomená a obklad do rána zaberie. S prisnitzovými obkladmi mám bohaté skúsenosti. Pán Prisnitz je jeden zo spasiteľov ľudstva a dúfam, že spasí aj mňa. Preplichtím sa do kúpeľne okolo spiacej Any. Všetko potrebné mám pochopiteľne so sebou. Poslednú prisnitzovu kúru pravého kolena som absolvoval 2 týždne pred odchodom na expedíciu, keď sa mi v kolene zadrel nejaký úlomok menisku a hrozilo, že nepôjdem nikde. Najskôr priehlavok poriadne ochladím vodou. Mokré bavlnené tričko namotám na nohu, nechám trochu odkvapkať a natiahnem mikroténové vrecko. Zafixujem jemne pružným obväzom, aby krv mohla prúdiť. Zateplím suchým uterákom a zafixujem ho otváracími špendlíkmi, ktoré som si presne na tento účel priniesol z domu. Zapijem sedatíva a zaliezam do spacáku. Nohu ešte zateplím fliskou. Stovka diclofenac zabrala - trochu sa upokojím a postupne zaspávam. Zmocňuje sa ma nádej. Ráno sa uvidí.
Darko povedal o svojej žene, že je "z mora". Aj uprostred Sabany vyzerá táto morská víla štastne.
