Ráno prvé príznaky hnačky. Spoločná Chavierova strava, navyše z 2-ročných zásob zanechaných v jaskyni, asi nebude to pravé orechové. Budem sa musieť separovať a variť si sám. Margerita - mäsová konzerva so zeleninou, základ našej stravy - sa mi nadlho spriečila v krku. Darko, Ana, Vilo, Chavier a ja vyrážame do Brewerky. Ostatných čaká „mačeting". Idú presekávať cestu džungľou smerom k vodopádu, pod ktorým je jaskyňa Juliana.
Bivak v "Tlame mamuta", ako sa vchod do jaskyne Charlesa Brewera volá je zároveň aj kuchyňou. Vchody do jaskýň sú veľmi suché a zaprášené. V takomto prostredí sa čistota v kuchyni udržať takmer nedá. Ďalšie stany sú za balvanom vľavo. Foto: J Schlogl
Chavier ide s nami, pretože z nás sa nikto v jaskyni nevyzná. Chceme fotiť a filmovať vstupné časti jaskyne, kam až stihneme dôjsť. Berieme aj agregát a halogénové svetlá. Tie však nefungujú dobre a zďaleka nemajú taký výkon, ako by mali mať. Veľmi prekáža, že fotíme aj filmujeme zároveň. Tímy by sa mali rozdeliť, ale nie je k dispozícii dostatok ľudí. Moje fotografické ambície, do ktorých som investoval veľa peňazí aj úsilia, dostávajú hneď na začiatku vážne trhliny. O nič nejde, však sa dohodneme. Je len začiatok, nejako sa to utrasie. Neutriaslo.
Svetlo preniká aj hlboko do jaskyne. Potok nám poskytoval vodu. Z bivaku tam bolo potrebné zostúpiť pomerne zložitým terénom. Aj keď dole bolo svetlo na cestu sem bola potrebná už čelovka.
Vstupná časť jaskyne.
Dôjdeme iba ku Cascada Vanesa, kde je už evidentné, že prietok podzemnej rieky stúpa. Chavier hydrologické podmienky jaskyne veľmi dobre pozná. S úsmevom zahlási: „Máme pol hodiny na to, aby sme stihli vyjsť pred zatopením jaskyne. Vodopád je úchvatný, škoda by ho bolo za takéhoto stavu nevyfotiť. Rozbaľujem ešte raz foto-výbavu, Vilo mi ide zapózovať. Smrteľný strach na jeho tvári som odhalil až doma pri prezeraní fotiek. Dve expozície, až potom začína „úprk" z jaskyne. Vražedné tempo môže za to, že som úplne mokrý. Tu je v jaskyniach príjemne teplučko (15 °C). Udychčaní a upotení dobiehame do bivaku. Voda za nami rýchlo stúpa a po obede je jaskyňa znova zatopená.
Pri kaskáde Vanesa už bolo zrejmé, že prietok rieky stúpa. Vonku sa určite rozpršalo. Veľa času na útek z jaskyne sme už nemali. Tento záber bol urobený vo veľkej časovej tiesni.
Jaskyne na tepui majú odlišný hydrologický režim od tých našich - krasových. Tu nie je kras, ktorý ako špongia absorbuje obrovské množstvo vody, a tak sa zrážky v jaskyniach prejavujú s oneskorením aj niekoľko dní a následne mnoho dní trvá, kým voda poklesne. Churí je z väčšej časti pokrytá močiarom. Tropické zrážky nemajú kde vsiaknuť, horniny sú nepriepustné. Preto sa na povrchu rýchlo formujú potoky, ktoré odvádzajú prebytočnú vodu z močiara cez trhliny (griety) priamo do jaskyne. Dážď akoby cez lievik vtekal rovno do podzemia. Nástup povodne je prudký, ale keď „ten hore" zavrie kohútik, tak voda v jaskyni aj prudko klesá. Najhorší možný scenár je, ak by nás voda uzavrela hlboko v jaskyni a pršalo by niekoľko dní v kuse. Asi by sme trošku pochudli. Horšie by bolo, ak by nás voda zastihla na nejakom zúženom mieste. Takýto scenár je tu pomerne pravdepodobný. Ostáva nám len dúfať, že sa to nestane. Toto obdobie sucha sa zatiaľ prejavuje ako najdaždivejšie od roku 2003, odkedy sa sem organizujú expedície za účasti slovenských jaskyniarov. Ak by som mal sem prísť ešte raz, pribalím si plávaciu vestu.
Výplne jaskýň na stolových horách predstavujú komplexný fenomén, ktorý so bohatosťou foriem vyrovná výplňam krasových jaskýň. Tu vidíme okrem Vila "pavúčie stalaktity", ktoré vznikli kondenzáciou kremíka z aerosolu na pavučinách. Tvorí ich amorfný opál.
Po obede ideme do vetvy Guácharos (mapu jaskyne nájdete v 1. dieli) hľadať v závale na konci cestu do prepadliska na povrchu a odtiaľ sa budeme snažiť nájsť pokračovanie tejto mohutnej chodby. Raz už cez tento zával prešiel Erik zo strany prepadliska. Preveriť pokračovanie chodby na jeho druhej strane ešte nebol nikto. Erik si už cestu nepamätá, budeme ju musieť nájsť sami. Cestou tam fotíme. Takéto obrovské priestory je možné osvetliť iba so zložou. Práškový horčík zmiešaný v správanom pomere s okysličovadlom prudko horí a vytvára intenzívne svetlo. So zložami som už experimentoval ako chlapec. Hliníkový prášok sme s bratom zmiešali s oxidom olovičitým, čím vznikla efektívna zlož. Fotografovanie so zložou je pomerne náročné a vyžaduje zohraný tím a skúsenosti. Nemám k dispozícii ani jedno, ani druhé. Sú potrebné 3 pokusy, aby sa podaril použiteľný záber.
Vchod do vetvy Guácharo je omnoho väčší ako vchod do Hlavnej vetvy. Bola šanca, že pokračovanie je ešte väčšia jaskyňa. Objaviť toto pokračovanie bolo veľkou výzvou.
K rozširovaniu chodieb okrem vyplavovania piesku z nespevnených vrstiev prispieva aj rútene. Masívne vrstvy odpadávaju vo forme obrovských platní.
Spojenie takýchto 2 mohutných jaskýň tesne pred ich vyústením na povrch je zaujímavý fenomén. V krase jaskyne hydrologicky smerujú k miestu drenáže, kde môže voda vytiecť na povrch z planiny. Výsledkom je, že celá veľká časť povrchu planiny je odvodňovaná do jedného krasového prameňa na jej úpätí. Riečne jaskyne v stolových horách sú viazané na nespevnenú vrstvu pieskovcov, ktorá je takmer horizontálna a pod ňou aj nad ňou sa nachádzajú nepriepustné vrstvy kremenných pieskovcov. V závislosti od malých deformácií tejto mäkkej vrstvy môžu sa jaskyne vyvíjať rovnako paralelne vedľa seba, ako smerovať k sebe, ba dokonca chodby smerujúce k sebe sa môžu po zahĺbení vyvíjať ďalej paralelne. Výsledok je taký, že paralelné chodby sú pod stropom prepojené staršími nižšími chodbami navzájom. Príkladom takejto zložitej štruktúry je jaskyňa Zuna, ktorú navštívime na konci pobytu na Churí a aj Cueva Colibri, ktorú objavíme o niekoľko dní neskôr.
Kobylka Hydrolutos breweri je novým druhom. Pri vyrušení sa najradšej vrhne priamo do podzemnej rieky. Ako dokáže plávať v rýchlo tečúcej vode je záhada. Nemá žiadne plutvy.
Východ cez zával sa snažíme nájsť najskôr na jeho okrajoch, blízko pevnej steny. Po hodinovom blúdení v závale sme žiadnu priechodnú cestu nenašli. Nakoniec v strede závalu Darko nalezie cez menší výšvih do závalu, kade cesta pokračuje smerom hore. Vyliezam za ním na hranici rizika. Špičkové neoprénové gumáky, ktoré máme od sponzora, sa veľmi šmýkajú. Nesponzorované, ale omnoho kvalitnejšie Darkove, držia na mokrom pieskovci dobre. Navyše Darko je v životnej kondícii, čo sa o mne dalo povedať pred 12 rokmi, keď sme spolu skúmali viac ako 1000 m hlboké jaskyne v Chorvátskom Velebite. Zával je tu redší, veď preto sa tade dá pokračovať, ale aj omnoho nebezpečnejší. Ak by sme tu mali pracovať, bude potrebné to zabezpečiť lanom. Postupne sa dostávame do prepadliska, kde už vidíme svetlo. Snažíme sa postupovať doľava smerom k stene chodby, aby sme tu našli pokračovanie jaskyne. Nájdeme sľubné miesto, kde treba zliezť asi 10 m do väčšieho priestoru. Bez lana to však nepôjde. Vrátime sa a pokračujeme smerom hore do kolapsu až na jeho okraj na povrchu plató. Je tu úžasný výhľad. Cestou naspäť prezrieme južnú stranu prepadliska, kde nájdeme sľubne vyzerajúci vchod do menšej jaskyne. Aj tu budeme potrebovať lano. Nebezpečný zostup mi pomôže zliezť Darko. Zajtra tu musíme nainštalovať laná.
Úlohu sme splnili, zajtra budeme pokračovať a dúfame, že objavíme podobnú obrovskú jaskyňu, ako je Brewerova jaskyňa. Bol to bohatý, výdatný deň. Utekali sme pred povodňou, objavili cestu v závale na konci vetvy Guácharos, niečo som aj nafotil. Aj druhá skupina bola úspešná. Presekali cestu k vodopádu. Vedie aj cez 2 kratšie jaskyne. Zajtra to bude ešte zaujímavejšie. Som v siedmom nebi.
Večer u mňa prepukne poriadna hnačka. Behám aj v noci. To nie je dobre. Keď sa pridá k nespavosti ešte ďalší problém, môže ma to položiť. Ráno si ordinujem liečbu: Reasec, Endiform a hladovku. Chavierove gebuziny už jesť nebudem.
Jaskyňa Charlesa Brevera je obrovská. Tieto priestory mi vyrazili dych. Ďalej v jaskyni sú ešte niekoľkonásobne väčšie dómy. Pieskovce sa rozpadajú na piesok, ktorý voda vyplaví z jaskyne. Miestami sa vytvárajú ideálne pieskové pláže. Akoby sme boli na brehu mora.
