Suché stále počasie prospievalo turistike ale poľnohospodári sa tomu netešia. Nedostatok pitnej vody môžeme za chvíľu pocítiť všetci ale jaskyniari by sa mohli tešiť na objavy za vyschnutými jaskynnými sifónmi. Pasienky vyschli natoľko, že napriek teplému počasiu zvieratá trpia väčším hladom ako v zime. Na Silickej planine, chodí dobytok na pasienky už iba na rekondičný pobyt. V chlieve sa nažerú; na paši vyse.. Prejsť sa po nádhernej kultúrnej krajine v okolí Veľkého závrtu, ktorú tieto božie hoviadka v skutočnosti udržujú, sa v súčasnosti rovná chodeniu po hnojisku. Sucho konzervuje. Údajné tento problém v rámci rýchlejšej likvidácie nielen lajen ale aj ropných zásob riešia niekde v Anglicku špeciálnym strojom. Navyše sa neuveriteľne rozmnožili „gumené muchy". Otravný hmyz, ktorý parazituje v srsti zvierat sa na vás prilepí a bežnými postupmi sa nedá zlikvidovať. Je jednoducho z gumy. Musíte muche odstrániť krídla, aby už nemohla priletieť. Inak si ju vo vlasoch prinesiete až domov. Kým sa vám to podarí, priletí 20 ďalších. A tak pučíte, prášite muchy zo šiat a zároveň kľučkujete medzi kravskými lajnami akoby vás trápil zrádnik a zároveň sa kocháte pastierskou Arkádiou na planine. Na Silickú planinu by som už teraz nešiel.
Takúto nádhernú pastierku krajinu udržiava na Silickej planine pasenie dobytka. Sucho spôsobilo, že teraz je to skôr hnojisko ako park.
Pnutia sú skutočne silné. Toto mal byť článok propagujúci krásy Národného parku Slovenský kras a namiesto toho sa snažím všetkých turistov z krasu vyhnať. Navyše v tom najkrajšom období, kedy príroda hýri farbami, vonku sú príjemné teploty... Hlavný problém je, že ani inokedy turisti do prírody v Slovenskom krase nechodia. Pokiaľ si človek neuvedomí, že zážitok v Slovenskom krase (ako hovorí M. Eliade keď definuje posvätno) je: das ganz andere, do Slovenského krasu nepríde. Je to skutočne o inom: blúdiť v krajinnom bludišti a hľadať na Plešiveckej planine ten jediný závrt z vyše 800 možných, kde si v horúčave letného pekla môže turista v jaskyni Mačka uhasiť smäd; alebo čakať v príjemnom chládku Suchej Belej v dave pod vodopádom pol hodiny, kým sa uvoľní rebrík. Ja rozhodne volím tú prvú variantu.
Podmienky na Silickej planine vďaka extrémnemu počasie dospeli do obludnosti a kým nenaprší alebo nenasneží zostane to tak. Radšej preto vyrazme na Plešiveckú planinu. Pravekú Arkádiu tu udržiavajú namiesto kráv eurotraktory, ktoré „exkrementy" vypúšťajú do ovzdušia. Gumených múch je tu kvôli absencii dobytka podstatne menej. Pohoda, pokiaľ nezačneme ku kladnému hospodárskemu výsledku na Silickej pripočítavať záporný na Plešiveckej planine. Vyjde nám, že EU je nielen chudobnejšia, ale aj hlúpejšia. Čo tam po Bruseli! Z našich peňazí to nejde a navyše úhľadne uložené zákosy zmulčovanej buriny pôsobia lepšie ako lajná silických kráv. Dosť už nezmyselných protikladov, Plešivecká planina je klenot prírody.
Väčšina obrázkov sa po kliknutí zväčší.
Na Plešiveckej planine sa dnes pasie iba málo. Nástupu nepatričnej divočiny a buriny bránia iba eurotraktory, které kosia pôvodné pasienky. Miesto osohu s pasenia na planine vynakladáme náklady na jej mulčovanie.
Vystúpiť pešo na planinu môže byť „makačka". Niekedy sme chodievali Slaveckým závozom. Hneď od zaparkovaného auta strmý kopec. Cesta krátka, ale strmá. Chodili sme sem hlavne kvôli vyhliadke od Maštaľnej jaskyne a tiež je tu najväčšia hustota priepasti na území krasu vôbec. Dnes dávam prednosť ceste okolo vyvieračky Gyepű na Brzotínsky závoz a strmo hore k Farkašovej samote. Cesta dlhšia ale príjemnejšia. Podrobnosti sa môžete dočítať v publikácii Plešivecká planina.
Plešivecká planina je najtypickejšou krasovou planinou Slovenska. Zo všetkých strán je ohraničená príkrymi svahmi s prevýšením 300 až 500 m. Je to akási stolová hora, na ktorú sa dá vystúpiť pešo závozmi z obcí na jej obvode. Hádam najkrajšia cesta je od Brzotínskej vyvieračky, ktorá naopak nevedie z obce. Nástup je približne v polovici medzi Brzotínom a Slavcom. Začíname hneď nádherným hrabovým lesom, ktorý je typický pre úpätia planín.
Asi po 500 metroch prichádzame k vchodu do Starej brzotínskej jaskyne. Jeseň 2011 je nielen pekná, ale aj extrémne suchá, preto z jaskyne žiadna voda nevyteká. Samotnú vyvieračku uvidíme až o 50 m ďalej. Vyviera rozptýlená svahovými sutinami niekoľkými prameňmi. Jaskyňa je bez jaskyniarskeho výstroja schodná len ťažko.
Postupne stúpame cestou okrajom lesa. Jeho obraz sa mení z hrabového na bukovo - hrabovo - čerešňový. Zaujímavé je, že práve divé čerešne tvoria nezanedbateľnú časť lesa. Niektoré solitérne jedince hore na planine majú vynikajúce plody a oplatí sa koncom júna vyjsť na planinu a dosýta sa napásť.
Cesta týmto lesom je nezabudnuteľná v každom ročnom období. Dokonca aj v zime na bežkách. Prvý dojem môže kaziť hluk z blízkej štátnej cesty. Kontrast lesa a civilizácie by nás mal hlavne upozorniť na to v čom to vlastne žijeme a priviesť nás späť do lesa. Bez lesa život nemá zmysel. Dnes už to stojí inak, ako pred 20 rokmi. Les už nestačí chrániť. Treba ho brániť.
Svah planiny nie v týchto miestach veľmi strmý. Stromy ako olovnice indikujú jeho sklon.
Závoz zabočí prudko doprava v najväčšom stúpaní. paralelne s ním ide starší závoz. Ten sa postupne prehlboval až natoľko zúžil, že voz ním nemohol prejsť. Vtedy bolo potrebné založiť nový závoz. Cesty na planinu majú svoju bohatú históriu.
Brzotínsky závoz nás privedie až na vrcholovú plošinu. Tu nás vítajú nádherné buky a ticho. Hrana planiny je bariérou civilizáciee. Všetko za nami stíchne. Hluk cesty sa úplne vytratí. Ocitneme sa v celkom inom svete.
Okolie Farkašovej samoty je zachovalou pastierskou krajinou, ktorá vznikla na planine ľudskou činnosťou za posledných 3000 rokov. Pasené luky sú oddelené pasmi výmladkového lesa. Čerešňa uprostred máva chutné veľké plody. V pozadí vidíme Silickú planinu, oddelenú od Plešiveckej údolím rieky Slanej.
Výmladkový les to sú nielen mladé stromy ale aj mohutné staré buky, ktoré podrast zasiali. Je to účelný a múdry spôsob hospodárenia v lese.
Vydať sa krížom bez cesty. Prechádzať pásmi lesa na menšie lúky a stretávať stromy.
Bujará jesenná farebnosť planiny pôsobí na fotografiách gýčovito rovnako ako „bezpočet" podobných záberov. Krása jedinečnosti sa môže naplniť iba fyzickým kontaktom s týmto gýčom. Treba tam ísť a budete sa musieť vrátiť. Tak, ako sa stále vraciam ja. Zaujímavé sú tie stromy vľavo uprostred lúky. Vyzerajú akoby nemali kmene. Rastú v hlbokom ponore, kde by jaskyniari časom mohli objaviť novú jaskyňu.
Lúčnaté časti sú viazané hlave na dná závrtov. Lesy lemujú ich okraje. Aby stáda mohli voľne prechádzať medzi pasienkami, časť okraja ostala odlesnená. Vznikli tak akési sedlá, za ktorými cudzinca v tejto krajine čaká vždy nový pohľad. Na prvý pohľad monotónna krajina je tak v skutočnosti neobyčajne pestrá.
Súzvuk tvarov.
Ostrý svetelný kontrast lúky a lesa mal pre jalovice pasúce sa na planine zásadný význam. V horúcom lete sa na poludnie mohli uchýliť medzi stromy a v pokoji prežúvať pred návratom k napájadlu na druhej strane planiny.
Strom je veľký brat.
O strom sa môžeš oprieť, môžeš ho pohladiť, objať ... Strom je bytosť.
Les je spoločenstvo stromov. Do lesa na planinu chodím už viac navštevovať stromy ako hľadať neobjavené jaskyne.
