Náučný chodník. Kto vymyslel tento termín? Horší názov je už len Jaskyniarska strážna služba. Po chodníku treba chodiť a kochať sa okolitou prírodou, nie pozerať cestou do nejakej učebnice. Alebo namiesto spevu vtákov počúvať zanieteného pedagóga. Rovnako predstava jaskyniara stojaceho v plnom výstroji s naštartovanou karbidkou a nasadeným bajonetom pri ústí každej jaskyne je absurdná. Veď kde by sme nabrali vyše 6000 dobrovoľných jaskyniarov na strážnu službu. Rovnako nemáme ani dosť zanietených pedagógov, ktorí by aktívne vyhľadávali zaujímavé lokality a organizovali náučné exkurzie pre deti, ktoré aj tak o nič také záujem nemajú a ak majú, tak ich rodičia si to nemôžu dovoliť. Tým som sa samozrejme nechcel dotknúť pani učiteľky zo Slavošoviec.
Zlý názov ešte nemusí nutne znamenať aj zlý obsah. Náučný chodník je asi najlepšia a najpriechodnejšia cesta, ako ukázať ľuďom aj tie najprísnejšie chránené zložky prírody. Aj speleologická strážna služba má úplne iné ciele, ako strieľať po náhodných okoloidúcich, ktorí zablúdili do ochranného pásma nejakej jaskyne. Zvlášť keď ide o kras a jaskyne Slovenského krasu, ktoré sú od roku 1995 zapísané v zozname svetového prírodného dedičstva UNESCO. Jaskyniari pochopili, že starať sa o ne neznamená vyhnať ľudí z jaskýň a krasu, ale práve naopak, v súlade s medzinárodným dohovorom hľadať vhodné formy, ako kultúrny odkaz spojený so svetovým prírodným dedičstvom šíriť ďalej. To je hlavná podstata tohto dedičstva a len ak sa nám podarí preniesť tento odkaz na nasledujúcu generáciu, má toto „dedičstvo" budúcnosť. Prezentácii jaskýň venujeme preto v jaskyniarskom klube obrovské úsilie. Vydali sme 4 knihy s tematikou jaskýň zapísaných v UNESCO, urobili rozsiahlu výstavu s touto tematikou, ktorá koluje po Slovensku. Podieľali sme sa aj na veľkej výstave o Jaskyniach Slovenského a Aggtelekského krasu, ktorá je v súčasnosti nainštalovaná v SNM na Žižkovej 18 v Bratislave. A nakoniec sme sa podieľali aj na realizácii náučného chodníka ku Krásnohorskej jaskyni. O to viac ma potešilo, keď som sa dozvedel, že nie sme v našom úsilí osamotení a že sa podarilo úspešne dokončiť ďalší náučný chodník: Krasové javy Hôrky. Vybudoval ho Slovenský cykloklub Slovenský kras v okolí Gemerskej Hôrky a autorkou projektu je pani Zuzana Tömölová. Využil som hneď prvú príležitosť a vybral som sa na „Chodník".
Náučný chodník sa začína bránou, ktorá je dielom rezbára Š. Ulmana. Už tu vidno krasový charakter územia. Vápencové skaly trčia priamo v areáli penziónu Skalná Ruža.
Náučný chodník začína priamo v areáli penziónu Skalná Ruža, kde návštevník hneď zistí, že je v krase. Prírodné škrapy má na pozemku pri dome málokto. V Hôrke je to však bežné. Začiatok je trochu bombastický. Vyrezávaná nekompletná vstupná slavobrána však ľudí, ktorí poznajú prácu gemerského rezbára Štefana Ulmana, určite neurazí, skôr naopak. Ja som sa len zľakol, že v takomto duchu sa bude niesť celý náučný chodník. Dnes si skôr myslím, že viac ako „panelová výstavba" sa hodia nenápadné riešenia, ktoré sa v prírode stratia a tiež by som akceptoval nejaké geocachingové riešenie.
Informačné tabule v 3 jazykoch sú umiestnené na nenápadných stojanoch, ktoré výborne zapadnú do okolitej prírody.
Na prvom paneli je aj schéma typického krasového prostredia, čo ma veľmi potešilo. Tým, čo dychtia dozvedieť sa niečo navyše o tom, ako to funguje v krase, odporúčam sa pri tomto paneli zdržať. Takto to funguje aj v masíve Hôrky. Moje panelové obavy sa nenaplnili. Prvé „panely" sa nachádzajú ešte v záhrade penziónu a to, že aj srna si vybrala miesto pod nimi za svoje ležovisko, svedčí o perfektnom zapadnutí do prírody. Chvíľu som si myslel, že je to nejaký model, a až keď som prišiel bližšie, že si ho odfotím, živá srna rýchlo odbehla preč. Stojany vyzerajú ako prerastené smrčkovce české - huby, ktoré sa tu na okolí na jar hojne vyskytujú. Geniálne riešenie. Keby si rezbár namiesto vyrezávania slavobrány dal viac práce so štylizáciou stojanov, výsledok mohol byť ešte autentickejší. Samozrejme nemám na mysli nejaké huby v štýle ruských rozprávok.
Na prvom paneli nájdeme aj túto schému krasového prostredia, ktorá veľmi dobre korešponduje s tým, čo je v masíve Hôrky. 1 - škrapy, 2 - občasný povrchový tok Skalického slepého údolia, 3 - závrty sa na Hôrke vyskytujú iba ojedinelo v menších formách, 4 - ponor Skalického slepého údolia, 5 - zatiaľ neobjavený jaskynný systém Hôrky, 6 - freatická (zaplavená) časť jaskynného systému, 7 - krasový prameň Päťročnica.
Penzión opustíme podchodom popod trať Plešivec - Muráň. Je mi trochu smutno, že aj na tejto trati osobná preprava nedávno skončila. Podchod sa vyznačuje perfektnou kamenárskou prácou, ktorá našu civilizáciu určite prežije. Za traťou sa chodník vetví. Doľava prudko stúpa smerom na vrchol Hôrky. Hôrky ma priam mysticky priťahujú, preto vyrazím najskôr sem. Nádherným dubovým lesom stúpam svahom v priamom kontakte s chaotickým hlukom priemyselnej zóny, ktorá je podo mnou. Dúfam, že z tejto šlamastiky budem oslobodený ako na iných planinách - ponorením do ticha za hranou planiny. Prichádzam na menšiu lúčku, kde sa chodník prudko láme doprava. Práve dozrievajú „krasové" jahody. U nás na Muránčku, kde za môjho detstva rástli, sme ich volali troskalice. Sú väčšie ako lesné a v plnej zrelosti aj sladšie. Chvíľu sa pasiem. Nie je ich toľko, ako napríklad na lúke pod vyhliadkou Dievčenskej skaly, takže po chvíli môžem pokračovať v ceste. Keď je dobrý rok, môžete v Slovenskom krase zažiť aj niekoľkohodinové jahodové orgie.
Krasové jahody sú bonusom pre jarných návštevníkov Slovenského krasu. Napásť sa môžete aj cestou na vrchol Hôrky.
Pod vrcholom sa charakter krajiny mení. Z lesa, ktorý by mohol byť teoreticky hocikde, sa dostávame do typickej starovekej krasovej krajiny. Zo zeme vytŕčajú skaly. Bizarne pokrútené, prederavené a rozpukané - škrapy. Takéto odkrytie terénu je dlhodobý proces zvlášť na tiahlom temene Hôrky, kde odnosu zvetralín nenapomáha svah. Hôrka je zo všetkých strán vyčlenená z okolitého terénu. Výhľad je kruhový. Iba smerom na sever prekáža vyšší Koniar. Takéto miesta zohrávali dôležitú úlohu v štruktúre posvätnej krajiny. Pocit stredu sveta tu mohol byť pre našich predkov dokonalý. Tu je nebo - tu musia byť aj bohovia. Štruktúru posvätnej krajiny moderní ľudia akoby už navždy stratili. Pritom ona stále existuje. Hlavným rysom posvätna je, že pretrváva a existuje mimo nás. Ako inak by ľudia rôznych kultúr počas 9.000 rokov stále znova nachádzali na Bacíne v Českom krase tú istú, na prvý pohľad bezvýznamnú puklinu v skale a obetovali tam svojim bohom dokonca aj ľudské obete. Z Hôrky je priama viditeľnosť na Bacín rovnako ako k mnohým svätyniam Slovenského krasu, kde tiež boli obetovaní ľudia. Ľudské obete boli vždy obetované v prospech celého ľudstva, aby tvorivé sily prírody ostali zachované. Čerpáme z nich, nemali by sme na Babskú dieru zabúdať a mali by sme byť kyjatickému ľudu vďační za to, že tvorivá sila prírody ešte stále žije. Dokedy však bohom budú stačiť tieto obete?
Vrchol Hôrky je typickou krasovou krajinou, ktorej základ pochádza až z doby bronzovej, kedy dochádza k prvotnému odlesneniu. Pre kyjatický ľud to bola krajina posvätná. Čím je pre nás?
Ponorenie do ticha nebolo v tomto prípade dokonalé. Hluk priemyselnej zóny síce postupne zanikol, ale z druhej strany od Hucína sa ozýva prerušovaná streľba z vojenskej strelnice. Možno aj preto som nedokázal zachytiť posvätnú stopu a nenašiel som puklinu v zemi, ktorá by potenciálne mohla byť obdobou tej Bacínskej. Nepomohol ani mobil. Veď kto by už hľadal pravekú posvätnú stopu mobilom? Blúdim krížom-krážom po škrapoch nízkym porastom zakrpatených stromov, kým nezačne pršať. Blížiaca sa búrka ma vyháňa z posvätnej krajiny do nášho svetského sveta. Ten ma privíta hlukom, v ktorom sa posvätné stopy strácajú, ale nezanikajú. Bacín je znepokojivý. Koľkokrát sme vlastne boli vyhnaní z Raja? Ten prvý je pre mňa beznádejne stratený a ani po ňom netúžim. Ten druhý Raj túžim aspoň poznať.
Hlavnú časť chodníka musím absolvovať inokedy.
Fotogaléria:
Areál penziónu opustíme podchodom pod traťou Plešivec - Muráň.
Výstup na Hôrku vedie nádherným chodníkom lemovaným dubmi. Musí to byť radosť večer vybehnúť týmto chodníkom na Hôrku a počkať na zotmenie. Návrat pri svetle čelovky potemnelým lesom.
Texty na informačných tabuliach su písané prístupnou formou. Nenásilne informujú o mieste, kde sa nachádzate. Treba sa popozerať okolo a iste niečo pozoruhudného najdete.
Ja som tu našiel aj vzácnu Rumenicu Visianiho.
A na ostreni počernom aj takéhoto čudného tvora, ktorého bohužiaľ presne zaradiť neviem.
