Tu by som mal uviesť čitateľa trochu do obrazu. Náučný chodník je o krasových javoch Hôrky. Dlhoročný slovensko- krasový jaskyniar samozrejme dobre pozná krasové javy Hôrky. Zvlášť preto, že Hôrka je pre jaskyniarov stále výzvou k novým, možno aj veľkým objavom. Vody Skalického slepého údolia sa ponárajú v mohutnom ponore na západnej strane Hôrky a vytekajú po neznámej ceste podzemím vo vyvieračke „Päťročnica" v Gemerskej Hôrke. Jaskyniari už dvakrát dali pokus o preniknutie cez ponor, ale vždy sa zľakli špinavej smradľavej vody z obrovskej skládky, ktorá v depresii ponoru leží a z jaskyne doslova ušli. Z druhej strany, cez vyvieračku Päťročnica, sa po odčerpaní vody dostali do 30 m dlhej menšej jaskyne končiacej sifónom. Sifón sa však ani po dlhom čerpaní prekonať nepodarilo. Ani sonda kopaná vo svahu nad vyvieračkou zatiaľ neviedla do jaskyne. To je všetko, čo v súčasnosti z predpokladanej veľkej jaskyne v podzemí Hôrky poznáme.
Takto vyzeral ponor Skalického slepého údolia počas povodne v roku 2006. Všade plno smetí a odpadu, ktorý je splavovaný priamo do ešte neobjaveného jaskynného systému. Dnešný stav môžete vidieť na videu. Na začiatku sa pozeráme na sondu jaskynairov a potom na samotný ponor. Toto všetko bolo v roku 2006 zaplnené odpadom.
Chodníkom sa dostávam do sedla Hôrky a Koniara vo výške 319 m n.m. Veľmi užitočné nové rázcestie. Tu môžeme opustiť náučný chodník a napojiť sa na zelenú turistickú značku, ktorá vedie z Plešivca na Hrádok. Tým sa chodník napojil na systém turistických značkovaných trás. Zbabelcov môže odradiť druhá tabuľa na smerovníku: Gemerská Hôrka, penzión 4000 m. To je strašné číslo, ktoré by mohlo mnohých odradiť. Odradiť sa nenechám a pokračujem skvostným lesom ďalej.
Na trase chodníka pribudol aj tento smerovník. Užitočné rázcestie. Oranžový chodník pripája Gemerskú Hôrku na turisticky značenú trasu.
Čo sa tí vtáci vari zbláznili? Asi nie. To iba za sedlom úplne ustal hluk z údolia a vtáčí koncert mohol prepuknúť naplno. Aj bez dirigenta to pôsobí priam symfonickým dojmom. Krik myšiaka nad lesom a tesára čierneho v jeho hĺbke harmóniu narušujú. Kto by si trúfol vyhodiť takých vtákov z orchestra. Z pravej strany sa les postupne presvetlí. Je tam nádherná lúka lúčnych kvetov. Cesta ide dubovým lesom. Jej okraje sú rozryté diviakmi. Je to častý jav. Tu ostáva po zime najviac žaluďov a diviaky to čuchom vedia. Dobrý čuch mám aj ja a zacítim intenzívny pach zveri. Diviaky s mladými by som nerád stretol. Moje obavy sa okamžite vyjasnia. Asi 5 m odo mňa z krovia na okraji lesa prudko vyštartuje nejaké veľké zviera a neďaleko zastane. Na lúke stojí zdatný srnec a podráždene na mňa breše. S pripraveným fotoaparátom sa predieram k nemu. Rýchlo však rezignuje na svoje teritoriálne správanie a upaľuje preč.
Z lesa vyjdem na lúku. Napravo vo svahu sú polia. Hustota poľovníckych posedov tu dosahuje lokálny (alebo skôr globálny) slovenský extrém. Napriek tomu je tu zveri dostatok. Postupujem plytkým údolím. V krase by takéto údolie malo končiť ponorom. Terén je však zarastený. Ak ponor naozaj existuje, bolo by ho dobré nájsť niekedy počas povodne. Táto slepá dolina by mohla byť zaujímavá. Fotím kvety, občas niečo filmujem mojím TX10 - puzdro na mydlo. Jeden kvet kozobrady môže predstavovať samostatný biotop. Oproti spomedzi kríkov vyjde ďalšia srna. Je odo mňa vzdialená asi 80 m. Necíti ma. Keď zájde medzi krovie, pobehnem bližšie. Nakoniec ma zbadá a snaží sa ma zastrašiť. Dupe chvíľu zadnou nohou. Potom to vzdá. Vzhľadom na hustotu posedov sú miestne srny neobyčajne odvážne.
Počas návštevy chodníka som stretol 3 smelé srny. Táto bola najodvážnejšia. Dokonca sa ma chvíľu snažila zastrašiť dupaním zadnou nohou.
Prichádzam k ponoru Skalického slepého údolia. To je najvýznamnejší krasový jav na trase chodníka. Som trochu napätý. Neviem si predstaviť, ako mohli autori toto miesto katastrofy pozitívne prezentovať. Obrovská depresia ponoru je z väčšej časti jedna obrovská skládka, kde sa okrem komunálneho odpadu pravdepodobne nachádza aj nebezpečný odpad z rôznych výrobných podnikov v okolí. Aby toho nebolo dosť (menšia kopa pýta väčšiu), aj v súčasnosti niektorí tiežobčania vyhadzujú odpad z Kamenného mosta, ktorý depresiu prekleňuje. Pri povodni je tento odpad čiastočne splavovaný do podzemia a čiastočne rozvláčený po celej depresii. Snahy o likvidáciu tohto smetiska boli zatiaľ neúspešné. Kde zobrať toľko peňazí na vyčistenie ponoru? Jedna šanca však existuje.
Depresiu ponoru prekleňuje nádherný Kamenný most. Na jednej strane táto stavba krajinu oživuje, na druhej strane umožňuje vyhadzovanie smetí z áut priamo do ponoru.
V Slovenskom krase sa v posledných rokoch podarilo vyčistiť viacero miest od komunálneho aj nebezpečného odpadu. Tieto miesta spája však to, že sú to jaskyne. Skládky odpadov v závrtoch na okolí Silice a Silickej Brezovej stále ležia na svojom mieste napriek tomu, že sú rovnako nebezpečné ako tie jaskynné. Pointa je v tom, že na jaskyne dozerá Speleologická strážna služba a stará sa o ne zo zákona Správa slovenských jaskýň. Angažovanosť jaskyniarov a schopnosti pracovníkov Správy viedli k úspechu. Jaskyňa Skalického ponoru je však zatiaľ iba hypotetická. Najskôr by sa mali angažovať dobrovoľní jaskyniari a konečne objaviť jaskynný systém Hôrky a potom by mohla Správa uplatniť svoje schopnosti a kompetencie a realizovať projekt odstránenia tejto skládky, ktorá: „ poškodzuje dnes už známy veľký jaskynný systém a ohrozuje tiež zdroje pitnej vody". Posledná časť vety je prevzatá z dnes ešte hypotetickej dôvodovej správy - prílohy žiadosti o Eurofondy. Jaskyniari by sa mali urýchlene zobudiť, kým ešte nejaké Eurofondy sú.
Čistenie Zvonivej priepasti pri Silici znečistenej chemickým odpadom.
Pri depresii ponoru ma víta obligátna trojica smrčkovcov. Tu sa dočítam o ponore a slepej doline a ceste vôd do vyvieračky. Vôbec nič o skládke odpadu. Napriek tomu chodník smeruje rovno do depresie desu. Zažívam normálny pozitívny šok. Ponor nie je zaplavený smeťami. Sonda jaskyniarov je pekne vyčistená ako pozvánka na ďalší prieskum. Kroviny sú vysekané, viditeľný odpad odstránený a chodník vedie momentálne suchou ryhou potoka Skalického slepého údolia. Neviem prísť k slovu, čo tu pani Tömölová dokázala. Prinavrátila prírodný charakter tomuto unikátnemu fenoménu. Ja síce viem, že tá skládka tam stále je. Takým obrovským balvanom ani ona bez miliónov EUR nedokázala pohnúť. Výsledok však nie je žiadna Potemkinova dedina. Je to počin.
Z ponornej depresie vyjdem na Kamenný most. Ojedinelá stavebná pamiatka stojí za pozornosť. Tu mám možnosť pokračovať dvomi smermi. Jednak po trase chodníka smerom do Gemerskej Hôrky, alebo odbočiť ku Skalickej jaskyni. V tejto jaskyni som ešte nebol, takže zabočím po asfaltke na západ k nej. Jaskyňa je hore na menšom kopci, ktorý ako tvrdoš výrazne vytŕča z roviny Skalickej slepej doliny. Šípka k jaskyni smeruje cez priekopu na pole. Keď už sa autori rozhodli zaradiť jaskyňu na trasu, mali k nej urobiť aj nejaký chodník. Nie je to však žiadny problém, ak nie je pole rozmočené. Jaskyňu nájdem ľahko na temene kopca. Výhľad odtiaľ je úžasný. Môžeme si urobiť prehľad o rozlohe celej slepej doliny. Do jaskyne sa však nedostanem. Zobral som si síce výstroj aj svetlá na fotenie, nezobral som si však lano, bez ktorého je riziko osamelému jaskyniarovi zliezať vstupnú priepasť.
Do Skalickej jaskyne sa dnes vstupuje úzkym prielezom pomedzi skaly. Nebolo by zložité urobiť pohodlný zostup, aby táto jaskyňa mohla byť prvou verejnosti voľne prístupnou jaskyňou. Zvýšilo by to atraktivitu chodníka a umožnilo zažiť podzemné dobrodružstvo.
Tu to chcelo viac odvahy. Dodnes si pamätám svoje prvé zážitky z jaskýň, keď sme spolu s bratom našli Rozložníkove články o Brzotínskych jaskyniach a vypravili sme sa do nich. Mne to zmenilo život. Dnes je vstup do nesprístupnených jaskýň zakázaný zákonom, takže takéto dobrodružstvá sú nezákonné. Striktnosť zákona zmierňuje možnosť vyhlásiť niektoré jaskyne za verejnosti voľne prístupné. Pomohlo by, ak by za takúto jaskyňu prebral niekto zodpovednosť. Napríklad aj v rámci starostlivosti o náučný chodník. Vyplatilo by sa to, ak by to zachránilo aspoň jeden mladý život napríklad zo „spárov" sociálnych sietí. Bohužiaľ na území Slovenského krasu od roku 2002 nemal nikto odvahu vyhlásiť nejakú jaskyňu za verejnosti voľne sprístupnenú. O koľko viac odvahy mali autori náučného chodníka z Rudnej, na ktorom môžete navštíviť aj 3 historické banské diela, dokonca ešte razené ručne. Na paneli pred vchodom sa dozviete všetko potrebné. Napríklad aj to, že by ste mali mať prilbu a spoľahlivé svetlo a že vstup je na vlastné riziko. Stačilo by zabezpečiť vchod do jaskyne a nainštalovať bezpečný rebrík na zostup. Trojica smrčkovcov by informovala o podmienkach návštevy. Speleologická strážna služba by získala ďalšiu zmysluplnú náplň: starostlivosť o túto jaskyňu.
Od jaskyne sa musím vrátiť naspäť ku Kamennému mostu a za ním pokračovať hlavnou trasou chodníka, ktorý smeruje k železničnej trati. Osobná doprava je síce zrušená, ale z hĺbky Skalického polia sa terigá ťažký nákladný vlak a škrípe kolesami v zákrute. Už z veľkej diaľky trúbi pred neprehľadným priecestím v ostrej zákrute. V ostrom oblúku koľajníc spomaľuje tak, že by ho chodec mohol aj predbehnúť. Hluk pochová na chvíľu všetky prírodné zvuky. Aj taký zážitok môžete na chodníku zažiť. Je to asi hlavný rys tejto „náučnej" trasy: ostrý kontrast tichých zákutí, kde vás očarí krása lesa, spev vtákov a kde sa vás zvieratá snažia vyhnať naspäť do hluku priemyselnej zóny a pri trati vám môžu hoci aj prasknúť bubienky.
Konečne oceľová príšera zmizne v diaľke niekde v Plešiveckom depe. Chodník tu vedie ďalej juhovýchodným svahom Hôrky. Je tu trochu blúdivý terén, ale aj v tomto prípade je správna tá zlatá stredná cesta. Skôr by sa dala označiť za červenú. Náučný chodník: Krasové javy Hôrky tu vedie svahom, kde sú odkryté veľké plochy červeníc, údajne viditeľné až z kozmu. Červenica - terra rossa je výsledok tropického krasovatenia na tomto území. Podrast úplne chýba a priamo z červenej zeme vyrastajú iba solitérne duby. Chodník opúšťa Hôrku a smeruje na juh do protisvahu, kde pri vodojeme zabočí do lesa.
Terra rossa viditeľná až z vesmíru. To musí byť niečo výnimočné, čo vzniklo za výnimočných okolností. Potrebné sú tropické podmienky, ktoré sme tu mali napríklad v paleogéne.
Do dediny sa vrátime, na prvý pohľad nelogicky, akousi zbytočnou zachádzkou. Neviem, prečo autori chodníka viedli trasu cez miestny cintorín a následne ulicou, kde vidno iba kopu minutých peňazí a betón, ktorý mi ohlodá aj posledné zbytky kolennej chrupavky. Asi kvôli posilneniu protikladného dojmu „kultúry" a krajiny, ktorý sme spomínali už vyššie. To, či to skončí iba úbytkom chrupavky, alebo bude pokračovať cesta plná silných dojmov a kontrastov, nezávisí len od vedenia trasy, ale hlavne od nás: účastníkov pochodu. Z lúky nad cintorínom je výhľad do kaňonu rieky Slaná medzi Plešiveckou a Silickou planinou. V popredí záberu vidíme žlto-modrú obludu miestnej celulózky a siluetu Plešivca. Pred očami však vidím iné farby. Napriek všetkému okolo dominuje pohľadu veža kostola v Plešivci. Vyblednuté fresky na jeho stenách prekryjú v mojej mysli žlto-modrú disharmóniu. Bohatierske farby! V okamihu pochopím silu Cílekovej myšlienky.
Pohľad do kaňonu rieky Slaná. Naľavo Plešivecká napravo Silická planina.
Postávajúci smrčkovec informuje okoloidúcich o vývoji týchto krasových makroforiem za posledných 130 miliónov rokov. Geologické veky sa premenia na okamih pri krádeži hrste zrelých čerešní, ktoré prevísajú cez prútený plot. Tak som sa kŕmil pravidelne cestou zo školy. Ešte aj ten plot je takmer autentický. Prútený pletený plot dnes už nevidíme takmer nikde. Mohla by to byť pamiatka typu Cílkových „vrat od chléva". Tento plot je však nový. Takéto drobné pamiatky majú svoj veľký význam. Zachovávajú nielen starú duchovnú štruktúru krajiny a môžu efektívne vyvážiť aj žlto-modrú obludu, ale dokážu aj navodiť zmenené vnímanie času. Z beznádejne historického aspoň na čiastočne cyklický. Každý z nás, nielen Borgésov hrdina Vilari, musí aspoň nejasne tušiť, že minulosť je látka, z ktorej je utvorený čas. Preto sa tiež čas ihneď mení na minulosť. Pritom nejde o nostalgiu a spomienky, ale o obrovský historický, kultúrny a duchovný priestor, ktorý má svoju turbulentnú štruktúru aj archetypálne piliere, ktoré stoja od počiatkov ľudstva až dodnes.
Takýto prútený plot môže časom predstavovať drobnú pamiatku. Škoda len toho ostnatého drôtu.
Na koniec chodníka som doplával oceánom času. Nebudem vás unúvať detailami o minulosti, ktorú som pritom premenil na čas (a premieňam aj práve teraz), hoci boli pre mňa veľmi významné (lúka kvetov, rozkvitnuté lipy, znepokojivý Bacín...). Veď každý máme svoj oceán času, aj keď sa všetky nutne musia prekrývať. Tento chodník vidím v dvoch základných rovinách: jednak ako zdroj turbulencií času a tiež ako určitú protiváhu uvádzajúcu krajinu Hôrky aj „Podhôrčia" do rovnováhy. Obrovský kontrast medzi horným svetom planín s ich duchovným posolstvom a tajomstvom ukrytým pod zemou a profánnym priestorom údolí je v Gemerskej Hôrke, učupenej pod Hôrkou, v súčasnosti zvlášť výrazný. Vytvára to mentálnu bariéru, ktorou tento pioniersky chodník efektívne preniká. V tom je jeho hlavný prínos. Otvorte svoje srdce a vyrazte na chodník. Odmenou vám budú turbulencie času, ktoré premeníte na minulosť, aby sa znova mohli stať časom. Budúcnosť je neistá.
Nakoniec sa ešte môžete zastaviť v Penzióne Skalná Ruža. Ak budete mať šťastie a jej činorodú majiteľku zastihnete doma, môžete sa nielen zoznámiť so zaujímavým človekom, ale sa jej aj poďakovať. Je za čo.
