Ak sa chceme vyhnúť emocionálnej traume a napriek tomu Volovské vrchy navštíviť, zamerajme svoju pozornosť na predhorie Rudohoria. Niektoré bočné hrebene poskytujú nielen zážitok zo zachovaných čistých lesov, ale aj zaujímavé pohľady z vnútra na hlavný hrebeň alebo Rožňavskú kotlinu s vozovou hradbou Slovenského krasu na juhu. Navyše tu všade narážame na stopy banskej činnosti, ktoré sú svedkom o hospodárskom význame tohto regiónu, ktorému sa naša súčasnosť rovnať nemôže. Ja osobne tu nachádzam v detaile obraz krajiny môjho detstva. Vyrastal som neďaleko odtiaľ, kde tiež boli lesy rozbrázdené pingami a stržami po zavalených baniach, rástli tam nádherné stromy medzi skalami a tiekli čisté potoky plné pstruhov a rakov. To všetko (až na tie raky) môžete v predhorí nad Drnavou nájsť.
V mojom veku som dosť konzervatívny a na to, aby som opustil vychodené chodníky, potrebujem nejaký impulz. Čipkov som považoval za obdobu Capkova, kade často pešo vyrážam na hlavný hrebeň. Capkov je nevýrazný, na prvý pohľad nezaujímavý kopec s nezaujímavým názvom. Za pozornosť na Capkove stojí snáď iba kus nádherného dvojgeneračného lesa dokazujúci múdrosť hospodárenia našich predkov v kontraste so súčasnou biedou tohto odboru všade okolo. Všetko sa zmenilo, keď som sa dočítal o tom, že obec Krásnohorské Podhradie organizuje „Valentínsky výstup na Čipkov". Obrázky skalných útvarov na stránkach obce mi pripomenuli Skalice, kde sme v čase môjho detstva všetci z okolia chodili zbierať čučoriedky a ja som robil prvé pokusy s „liepaním" sa po skalách. Čučoriedky sa často rady „liepajú" po skalách tiež. Zobral som turistickú mapu a naplánoval si výstup z Drnavy hrebeňom na Čipkov.
Hrebeň Čipkova sa nad Drnavou rozvetvuje ako hadí jazyk. Samozrejme som si vybral ten menej zaujímavý JZ nástup. Menej zaujímavý v tomto prípade znamená neobyčajne zaujímavý a navyše som si tým nechal to najlepšie na koniec. O tom ale inokedy. Vyrážam na konci bočnej uličky z Drnavy (48°38.559´, 020°39.188´) v nadmorskej výške 388 m n.m. Nevýraznou lesnou cestou sa presuniem na jednu z hlavných lesných magistrál a ňou na začiatok JZ rázsochy hrebeňa (48°39.033´,020°38.417´; 563m n.m.). Všade nad cestou vidno v lese roztrúsené balvany v nádhernom dubovom lese. Tu odbočím na hrebeň a budem sa ho striktne držať až na Čipkov. Má to niekoľko výhod: hrebeň je veľmi dobre značený „umeleckými" lesnými značkami; na mnohých miestach má výrazný skalnatý ráz s peknými výhľadmi napríklad na dominantu Slovenského krasu - Drienovec; je neschodný pre techniku - zachované kultúrne lesy aj divočina.
Prichádzam na vrchol Čipkova a pátram po tých impozantných skalách, ktoré sú na fotkách z valentínskeho výstupu. Nič podobné však nenachádzam. Asi som niekde inde. Vyberám mapu, pozerám do GPS. To oni museli byť niekde inde. Kde, to budem musieť ešte vypátrať. Z Čipkova zostupujem do sedla pod Malú Pipítku (48°41.035´; 020°39.008´; 926 m n.m.). Sem sa na bočný hrebeň pripája hlavná lesná cesta od asfaltky do Uhornianskeho sedla a idylická krajina sa končí. Nastupuje tvrdá realita: holorub až na vrchol kopca, okorenený osamelými pahýľmi stromov. Rozmýšľam, či si mám pokaziť chuť; osudová príťažlivosť každého kopca, na ktorom som ešte nebol, víťazí však aj dnes.
Táto smutná krajina ma hlboko dojala. Asi tak, ako ma vždy dojmú zábery po zhodení atómovej bomby na Hirošimu, alebo krajina po tsunami. Silné kontrasty: Rytmická harmónia georeliéfu hrebeňa Pipítky - koštiale stromov ležiace všade naokolo; Pohanský Drienovec na juhovýchode - symetricky kaplnka Panny Márie Snežnej vo svahu Hekerovej na severozápade; Pokojná horizontálna línia planín Slovenského krasu vyvážená rozoklanými štítmi Tatier na severe; Ďaleké pokojné výhľady do krajiny - bludisko po genocíde lesa pod nohami.
Z romantického výletu po stopách valentínskeho výstupu na Čipkov sa nakoniec stal drsný výstup na Malú Pipítku, kde dnes na prvý pohľad nič romantické nie je. Je! V človeku sa musí niečo hlboko pohnúť, aby uvidel veci, ktoré takmer ani nie sú. Vystúpte na Pipítku cez Čipkov, určite sa vo vás niečo pohne.
Fotogaléria:
Tu odbočujeme z hlavnej lesnej cesty doprava hore na hrebeň smerujúci na Čipkov.
Skaly miestami vytvárajú menšie skalné mestá. Chodníček sa kľukatí pmedzi skaly a často trena preliezť aj diretissimou. Paličky sú veľká pomoc.
Zo začiatku hrebeňa sú pekné výhľady smerom na východ do údolia Čremošnej a na bájny impozantný Drienovec.
Typycký úsek dolnej časti hrebaňa - dubový les rastúci medzi balvanmi pomedzi ktoré sa kľukatí príjemný, nenápadný chodníček.
Pre hrebeň su typické aj skalnaté vyvýšeniny. Môžete ich obísť alebo si vychutnať náročnejšiu chôdzu pomedzi skaly.
Hrebeňovka je značená nielen značkami na stromoch ale niekto si dal záležať a každých 50 až 100 m postavil takúto "umeleckú" lesnú značku. V pozadí vidno Pipítku.
Stredná časť hrebeňa je skôr horský chrbát ako hrebeň. Aj keď sa tu v súčasnosti nehospodári, niekto sa o chodník stará tak, aby bol priechodný. Iba vďaka tomuto neúčelnému správaniu zotal chodník zachovaný. Tu sa doprava odpája ďalší lesný chodníček, ktorý obchádza vrcholové partie Čipkova. Ak by ho niekto vyčistil, vznikla by pekná cyklotrasa podobné tej okolo Rákoša.
Vrcholové partie Čipkova sú znova skalnaté. Takýto brezový les nájdeme dnes už málokde.
Čerstvo popadané stromy sa tu vyskytujú len výnimočne. Tu pomôžu turistické paličky.
Do sedla za Čipkovom sa pripája hlavná lesná cesta. Nad ňou už je iba miesto katastrofy.
Vrchol Malej Pipítky pôsobí smutným dojmom. Mŕtve stromy novú generáciu lesa nezasejú.
Silné kontrasty sa dajú zobraziť iba vysokým kontrastom. Rytmus tejto časti hrebeňa rezonuje v duši. V popredí kopec, ktorý nebolo potrebné pomenovať. Za ním Pipítka.
Je tu prítomná aj nádej. Okolo kostry stromu vyrastajú stromčeky smreka a smrekovca. Možno, že o 50 rokov sa tu budú znovu preháňať vlci. Tých ja už určite nestretnem.
Turistickú mapu poskytla: Mgr. Marta Vašková - BB-MAPY
